Štít Little Bear (Maý medveď) sa nachádza v pohorí Sangre de Cristo (Kristova krv), ktoré je súčasťou Skalnatých hôr (Rocky Mountains). Napriek svojej úctihodnej výške 4 280 metrov patrí medzi tie nižšie štrnásťtisícovky (tzv. "fourteeners"), no z hľadiska technickej náročnosti je radený medzi najnáročnejšie najvyššie vrchy Colorada. V jeho okolí sa nachádzajú ďalšie tri významné štíty – Blanca, Ellingwood Point a Lindsey – ktoré spolu tvoria kompaktné pohorie výrazne vystupujúce nad rovinaté údolie San Luis.
Výstup na vrchol je technicky náročný, lebo si vyžaduje lezenie po skalách a prechod hladkým žľabom, ktorý turisti nazvali „hrdlom presýpacích hodín“. Okrem toho je celková túra veľmi vyčerpávajúca, keďže meria približne 25 kilometrov a zahŕňa prevýšenie 1 800 metrov. Výlet pozostáva zo štyroch častí: výstup k jazeru Como, lezenie do sedla, postup popod hrebeň a záverečné lezenie cez „hrdlo presýpacích hodín“ na vrchol. Začiatok túry (a teda aj jej celková dĺžka) závisí od typu vozidla – cesta k jazeru Como je síce prístupná autom, no zvládnu ju len motorky a štvorkolky. Výlet sa dá rozdeliť na dve etapy s prenocovaním pri jazere Como, no väčšinu turistov odrádzajú časté návštevy medveďov.
Náročnú cestu k jazeru Como som absolvoval už trikrát pri pokusoch zdolať štít Blanca – o nej si môžete prečítať tu. Ani tentoraz nebola o nič jednoduchšia. Na jej konci ma opäť privítal štít Little Bear, ktorého mohutný obrys dominuje celému okoliu. Aj teraz som dorazil k jazeru po troch hodinách, presne ako pri predchádzajúcich výstupoch.
Pri jazere som si všimol rybárov. Krátky oddych mi spríjemnilo pozorovanie ich lovu – ich sústredené pohyby vytvárali príjemný kontrast k náročnému výstupu. Zvyčajne som tu totiž takmer nikoho nestretol, a práve preto ma ich prítomnosť prekvapila a potešila.
Za jazerom ma chodník viedol cez lesík, ktorý sa rozprestieral nad ním. Na jeho konci sa trasa na vrchol Little Bear oddeľuje od mne už dobre známej cesty na vrchol Blanca. Pri odbočke sa odporúča nasadiť si prilbu a mať ju na hlave až po samotný vrchol.
Spočiatku trasa viedla cez rozsiahlu morénu, za ktorou sa začalo prudké stúpanie na hrebeň. Práve tam som stretol prvých turistov, ktorí sa už vracali z vrcholu. Upozornili ma na možnú búrku a popriali mi šťastný výstup. Obloha bola zatiaľ jasná a modrá, nič nenasvedčovalo blížiacej sa zmene počasia. Vedel som však, že sa tým nemôžem nechať oklamať.
Prekvapili ma otázkou: „Odkiaľ z Európy si?“ Vraj ma prezradila moja modrá prilba z Decathlonu. :-)
Pomaly som sa pustil do výstupu na hrebeň. Chodník už nebol upravený a viedol strmo nahor po veľmi nestabilnom, prudkom svahu v úzkom žľabe. Aj väčšie kamene sa pod mojou váhou šmýkali. Výstup bol nesmierne vyčerpávajúci. S pribúdajúcou nadmorskou výškou sa mi však naskytal čoraz krajší výhľad na jazero Como podo mnou.
Po hodine namáhavého a pomalého výstupu som konečne dorazil na hrebeň. Predo mnou sa otvoril pohľad do doliny na druhej strane s jazerom Little Bear, o ktorom som netušil.
Trasa ďalej viedla popod členitý skalnatý hrebeň a na mape smerovala k „hrdlu presýpacích hodín“. V skutočnosti som sa však musel spoliehať na kopy kameňov, ktoré mi ukazovali smer. V diaľke som videl len strmé svahy a nebolo mi celkom jasné, kadiaľ vedie záverečný výstup na vrchol.
Postupoval som pomaly, krok za krokom, preskakoval z jednej skaly na druhú, neustále hľadajúc ďalší orientačný bod. Hoci som sa pohyboval po vrstevnici, napredovanie bolo pomalé a náročné.
Počasie bolo stále krásne, no zo severozápadu sa začali pomaly nabaľovať prvé mraky. Vedel som, že si musím dávať pozor – v Skalnatých horách sa situácia môže zmeniť v priebehu chvíle.
Členitý hrebeň bol pod vrcholom prerušený roklinou, ktorú som musel prekonať, aby som mohol pokračovať vo výstupe. Práve tu som stretol posledného turistu, ktorý sa vracal z vrcholu. Ukázal mi smer k „hrdlu presýpacích hodín“, čo mi výrazne uľahčilo orientáciu. Napriek tomu som postupoval len pomaly.
Po takmer dvoch hodinách som dorazil k ústiu žľabu, ktorý tvorila hladká skala. Na nej boli upevnené laná, umožňujúce výstup nahor. Opatrne som sa posúval vpred, no napriek zvýšenej hladine adrenalínu sa mi tento úsek podarilo zvládnuť bez problémov.
Ďalšia výzva nastala na konci žľabu. Na strmom svahu pod vrcholom som nedokázal identifikovať trasu a nebol som si istý, ktorým smerom sa vydať. Terén bol veľmi nestabilný, a tak som postupoval nahor pomaly, často som musel oddychovať a zhlboka dýchať. Občas mi napadlo, či by nebolo lepšie vrátiť sa späť.
Po osem a pol hodinách namáhavého výstupu som sa konečne ocitol na vrchole. Prekvapilo ma, že ho tvorí iba malá plošina obklolesená mohutnými skalami. Spod nich padali na všetky strany strmé steny do okolitých dolín. Z vrcholu sa mi naskytol nádherný pohľad na okolité štíty. Najviac sa vynímal štít Blanca – až z tohto miesta som si uvedomil, aký je mohutný, a že mu právom patrí štvrté miesto medzi najvyššími vrcholmi Colorada.
Na východnom obzore som spozoroval Španielske štíty, o ktorých si môžete prečítať tu. Azda najkrajší bol však pohľad do doliny Holbrookovho potoka, cez ktorú som ráno prechádzal popri jazere Como. Videl som aj Karatérové jazerá, ktoré som už dôverne poznal z výstupov na štít Blanca.
Zo západu sa aj naďalej približovali temné mraky a nad údolím San Juan už pršalo, preto som sa na vrchole nezdržal dlho a vydal som sa na ďalekú spiatočnú cestu.
Pomaly som sa spustil k „hrdlu presýpacích hodín“, zlanil sa cez neho a opatrne zostupoval do rokliny pod vrcholom. Tam ma zastihla búrka a krupobitie. Obával som sa, že postup po mokrých skalách popod hrebeň bude nebezpečný. Našťastie, búrka rýchlo skončila a mohol som pokračovať k poslednému zostupu. Aj ten som zvládol bez problémov a ďalší dážď ma zastihol až na záverečnej moréne. Obloha sa opäť rýchlo zatiahla a začalo hrmieť. Zvuk hromov sa hrozivo odrážal od okolitého skalného masívu, čo umocňovalo dramatickú atmosféru. Zapadajúce slnko spolu so silným dažďom vytvorili nad štítom Little Bear nádhernú dúhu, ktorá ma sprevádzala až k jazeru Como, a tak čiastočne kompenzovala hrozivú búrku.
Pri zostupe z hrebeňa som si všimol vysoko v doline pod štítom Blanca zaparkovaný džíp. Rozmýšľal som ako sa tam dostal, a tiež aké by to bolo úžasné, keby sa pri mne cestou dole pristavil a odviezol ma k môjmu autu. Mal som totiž pred sebou ešte trojhodinový zostup od jazera Como.
Našťastie, keď som dorazil k jazeru, dážď znovu prestal. Napínal som sluch, či nezačujem za sebou zvuk auta – no márne. Unavene som sa vliekol po kamenistej ceste dolu. Stmievanie ma zastihlo ešte vysoko v lese, a tak som posledné dve hodiny kráčal v tme. Bol som však dobre vybavený – čelovku som mal nabitú, takže sa mi kráčalo aj v tme dobre. Obloha sa vyčasila a objavili sa na nej hviezdy, ktoré nádherne svietili. Občas som dokonca zazrel aj padajúcu kométu.
K autu som dorazil o desiatej večer, po štrnástich a pol hodinách namáhavej túry. Napriek svojmu zjemnenému názvu a sympatickému výzoru – štít Little Bear (Malý medveď) – nie je ani malý, ani jednoduchý, a právom patrí medzi najťažšie vrcholy Colorada.
