Quandary štít
Quandary štít (Quandary Peak) je najjužnejším štítom v Desaťmíľovom pohorí (Tenmile Range) Skalnatých hôr (Rocky Mountains) a dosahuje výšku 4,350 metrov. Štít pomenovali baníci, ktorí nevedeli identifikovať vzorku minerálov, ktorú vyťažili na jeho úbočí v šesťdesiatych rokoch 19 storočia, v časoch rozvíjajúcej sa banskej činnosti v tejto oblasti (quandary = dilema).
Pre svoju technickú nenáročnosť a dobrú dostupnosť je Quandary jedným z najobľúbenejších štítov zo skupiny 53 najvyšších vrchov Koloráda a ročne na neho vystúpi okolo 30,000 turistov. Takýto nával spôsoboval v minulosti problémy s parkovaním, a tak bol v roku 2021 spustený systém elektronickej registrácie a spoplatnenia parkovania, ktorý s menšími problémami, zredukoval návštevnosť a skultivoval prístup k turistickému chodníku. V čase mojej návštevy systém ešte dolaďovali a na parkovisku organizátori umiestnili dotazníky, aby turisti mohli vyjadriť svoje pripomienky.
Na výlet som vyrazil autom z neďalekého známeho lyžiarskeho strediska Breckenridge cestou, ktorá vedie k Hoosierskému horskému priechodu. Masívny chrbát Quandary štítu sa čnie nad priechodom a nedá sa prehliadnuť. Na parkovisko s informačnou tabuľou o štíte a trase, ktoré nebolo ani spola zaplnené autami som dorazil okolo desiatej. Dobre označený turistický chodník, začínal v smrekovom lese nad parkoviskom v nadmorskej výške 3,290 metrov. Mal som teda pred sebou takmer 11 kilometrovú túru s viac než tisícmetrovým prevýšením.
Napriek bezoblačnej oblohe a teplému počasiu stúpanie lesom bolo príjemné hoci nedostatok zrážok v poslednom období sa podpísal na vysokej prašnosti chodníka. Občas som stretol unavených turistov vracajúcich sa z vrcholu, ktorí vyrazili na výlet ešte za brieždenia, tak ako to odporúčajú turistické príručky, kôli častým poobednajším búrkam. Mnohí na seba hlasne pokrikovali, čo narúšalo idylický charakter túry.
Po hodine stúpania sa les začal postupne prerieďovať a na horizonte sa objavili okolité hory i zasnežený vrchol Quandary. Napriek krásnemu slnečnému počasiu sa teplota prekvapujúco znížila, a tak som bol rád, že som mal so sebou vetrovku, rukavice a čiapku. Lesná cestička sa postupne zmenila na kamenistý chodník upravený do nekonečných schodov, po ktorých by sa ľahko stúpalo, avšak nedostatok kyslíku mi v tom bránil. Z hlboka som dýchal a postupoval som pomaly v pred. Výstup mi začal znepríjemňovať aj silný vietor.
Po ďaľšej hodine stúpania som sa dostal na rovinku pod vrcholom. Tu už nerástla žiadna vegetácia a naskytol sa mi pohľad na Hoosierský vrch smerom na východ a rovnomenný horský priechod pod ním ako aj na štít Lincoln smerom na juh. Na svahu predo mnou som si všimol početných zostupujúcich turistov potvrdzujúcich popularitu štítu.
Postupne som sa dostal k stúpaniu na vrchol. Skaly zmenili farbu na tmavočiernu a chodník už nebol presne vyznačený, takže ďalší výstup dovoľoval turistom pokračovať ľubovoľne k vrcholu. Po chvíli oddychu a obdivu okolitých hôr som pokračoval pomaly smerom hore. Časom ma obišli všetci zostupujúci turisti a svah sa úplne vyprázdnil. Silný vietor a nestabilné podložie mi znepríjemňovali výstup. Po asi hodinke stúpania som sa dostal k zasneženej časti vrcholu. Napriek tomu, že už boli takmer dve hodiny, snehová prikrývka bol pomerne stvrdnutá - pravdepodobne kôli intenzívnemu vetru, takže sa po nej dobre postupovalo bez prepadávania. Spočiatku som nevedel aká veľká časť vrcholu je prekrytá. Postupne som zistil, že súvislá vrstva snehu prekrýva celú vrchnú časť štítu. V snehu bol vyšľapaný dobre viditeľný chodník a vrchol predomnou pripomínal obrovský kopec šľahačky. Hladko som postupoval po zasneženom úbočí a na vrcholec som sa dostal po štyroch hodinách výstupu. Vrchol s geodetickou značkou bol bez snehu, takže som si ju mohol odfotiť. Po odchode troch posledných turistov, som ostal na vrchole osamote a mohol som sa nerušene kochať v krásnych pohľadoch na okolité hory, ktoré sa vypínali ku modrej bezoblačnej oblohe. Smerom na západ sa týčila hora Arkansas, pod ktorou vyviera rieka s rovnakým menom a smeruje do Kansasu, Oklahomy a Arkansasu, kde sa vlieva do rieky Mississippi. Za Arkansaskom som na horizonte mohol jasne pozorovať Masívnu horu (Mount Massive) i najvyšší vrch Koloráda - Elbertovu horu (Mount Elbert).
Aj napriek neskoršiemu začiatku túry, obloha ostávala bez oblakov a hrozby búrky. Avšak po kratšom oddychu som sa radšej pobral na spiatočnú cestu. Popri zostupe som sa obzeral po okolí a snažil som sa spozorovať biele horské kozy (Oreamnos americanus), ktoré obľubujú svahy tohto štítu. Na moje sklamanie som žiadne nikde nevidel. Keď som sa však priblížil k hranici lesa, spozoroval som pred sebou dvojicu turistov, ktorí mi signalizovali, aby som spomalil. Keď som sa k ním priblížil, ukázali mi na kozu, ktorá im bránila v ceste. Stála na chodníku a hrabala vo svahu snažiac sa odkryť korienky rastlín, na ktorých si potom pochutnávala. Na akýkoľvek pohyb z našej strany reagovala obranou svojej práve odkrytej pochúťky. Museli sme ju teda obísť po strmom svahu mimo chodník. Bol som rád, že som mohol zblízka pozorovať spôsob akým sa živila, lebo pri predchádzajúcih stretnutiach mi nebolo jasné odkiaľ berú tieto zvieratá stravu na holých svahoch.
Zostup lesom na parkovisko bol bezproblémový. Užíval som si ticho, ktoré v ranných hodinách bolo zriedkavé kôli množstvu turistov. K autu som sa vrátil po šiestich hodinách túry. Hoci turistický sprievodca tvrdí, že túra trvá v priemere päť a pol hodiny, bol som som so svojím výkonom, počasím a prírodou veľmi spokojný.
