Štít Handies sa nachádza v juhozápadnej časti štátu Colorado, v pohorí San Juan Mountains, ktoré je súčasťou Skalnatých hôr (Rocky Mountains). Dosahuje výšku 4 285 metrov a patrí medzi nižšie z najvyšších vrcholov Colorada. Jeho vrchol pripomína sedlovú strechu, vďaka čomu je ľahko rozpoznateľný v panoráme horského masívu. Jasne som ho rozoznal pri pohľade zo štítov Uncompaghre aj Wetterhorn.
Pôvod názvu nie je celkom jasný – keď v roku 1874 dorazili zememerači vykonať prvý geologický a geografický prieskum oblasti, zistili, že miestni baníci už vrcholu dali meno.
Trasa na vrchol začína približne 30 kilometrov západne od známeho turistického mestečka Lake City. Deň pred výletom som sa vyviezol na parkovisko, aby som si overil stav cesty a obzrel okolie. Dostal som sa tam po neasfaltovanej ceste vedúcej popri potoku Lake Fork Creek. Cestou som stretol viacero štvorkoliek a veľkých džípov – niektoré boli odstavené popri ceste a ich posádky sledovali okolité hory ďalekohľadmi. Počasie bolo síce slnečné, ale na oblohe sa začali kopiť mraky a rozfúkal sa vietor. Na parkovisku ma dokonca zastihlo menšie tornádo.
Na druhý deň ráno som sa vrátil na rovnaké miesto, pripravený vyraziť. Obloha bola zatiahnutá a predpoveď hlásila popoludňajší dážď, preto som sa snažil vyraziť čo najskôr. Prečítal som si informačné tabule, prešiel cez mostík ponad Lake Fork Creek a vyrazil lesom.
Lesný chodník bol dobre vybudovaný a upravený, postupovalo sa mi po ňom pohodlne. Les sa striedal s horskými lúkami a asi po hodine sa mi na obzore ukázal cieľ výletu. Rozladilo ma, že jeho vrchol bol v oblakoch. Trasa viedla širokou dolinou, ktorú uzatváral štít Handies. Výstup na vrchol sa považuje za jeden z najľahších, no moje skúsenosti mi napovedali, že výstupy na vrchy v Colorade netreba nikdy podceňovať.
Kým som bol ešte v lese, prekvapil ma dážď. Schoval som sa pod mohutný smrek a rozmýšľal, či sa vrátiť alebo pokračovať. Našťastie po chvíli dážď ustal, a tak som sa rozhodol pokračovať. Onedlho som stretol prvú turistku, ktorá sa vracala z vrcholu. Na výlet vyrazila ešte za tmy. Nad lesom som si všimol dva stany, čo ma prekvapilo, keďže nocovanie mimo vyhradených miest nie je povolené.
Nad hranicou lesa smreky vystriedali vŕbové kríky, ktoré sa už začali zapalovať do žlta. Vietor rozfúkal mraky a vyšlo slnko, čo mi spríjemnilo postup. Onedlho sa pri mne pristavil turista s veľkým ďalekohľadom. Dali sme sa do reči a zistil som, že nejde o turistu, ale o poľovníka, ktorý si prišiel obzrieť jelene. Prekvapilo ma, že ich hľadal tak vysoko nad lesom. Upozornil ma, že o pár dní sa začína poľovnícka sezóna a hory budú plné lovcov. Podľa neho stany aj odstavené džípy patrili poľovníkom, ktorí si tak ako aj on prišli vyhliadnuť úlovky. Zver často nájdu až vo vysokých nadmorských výškach a na zvoz mäsa používajú kone. Vlečky s koňmi som si všimol všade okolo Lake City.
Po krátkom rozhovore sme sa rozlúčili a ja som pokračoval v stúpaní. Postupne som sa dostal nad vŕby, kde svahy pokrývala už len vyschnutá tráva, pripravená na príchod zimy. Chodník začal prudšie stúpať do sedla pod vrcholom. Opäť sa spustil dážď, ktorý mi znepríjemňoval výstup až do sedla. Tu sa mi otvoril pohľad na nekonečné hory smerom na sever a na mraky, ktoré sa valili sivou oblohou ku mne.
Pridal som do kroku a stúpal po strmom brehu k vrcholu. Záverečnú časť výstupu tvorí rovný chodník po plochej „streche“ smerujúcej k vrcholu. Zaujímavosťou tejto časti sú rôzne farby podložia, ktoré sa striedajú a vytvárajú zaujímavú farebnú hru.
Vrchol som dosiahol po štyroch hodinách. Napriek krásnym výhľadom som sa tam zdržal len krátko kvôli veľmi silnému vetru. Spustil som sa pod vrchol, aby som si oddýchol. Tu som zbadal zaujímavú fialovú kvetinu – Phacelia sericea. Napriek chladnému počasiu a jesennej atmosfére bola v plnom kvete. Neskôr som sa dozvedel, že phacelia je tzv. hyperakumulátor – dokáže rásť v pôdach s vysokou koncentráciou ťažkých kovov, vrátane zlata, ktoré absorbuje a hromadí v listoch a stonkách v koncentráciách 100- až 1000-násobne vyšších než v pôde. Takto sa dokáže brániť pred bylinožravcami, pre ktorých je jedovatá.
Návrat mi spríjemňovalo opäť slnko, krásne pohľady na okolité hory, jesenná atmosféra lesa, divé ríbezle a pískanie svišťov, ktorí sa vyhrievali na kameňoch popri chodníku. Neďaleko od cieľa som stretol rodinu s asi ročným dieťaťom. Prekvapilo ma, že boli oblečení len v tričkách s krátkymi rukávmi, nemali žiadne ruksaky ani fľaše s vodou a dieťa nechali loziť samé po skalách. Keď som ich obišiel, obloha sa opäť zatiahla, začalo hrmieť a spustil sa dážď. Rozmýšľal som, čo asi robia? Návrat na parkovisko mi trval ešte hodinu. Vďaka dobrému oblečeniu som nebol premoknutý – to sa asi nedalo povedať o rodine s malým dieťaťom.
Celá túra trvala 6 hodín, prešiel som 13 kilometrov s celkovým prevýšením 1 100 metrov.
