Tento sochársky div uzrel svetlo sveta vďaka netradičnej dohode.
Mesto Christiania odkúpilo pozemok od majiteľa v roku 1896 za sedemstotisíc korún a otvorilo pre verejnosť v roku 1904.
V roku 1921 sa rozhodne zbúrať dom, v ktorom žil Gustav a postaviť tam knižnicu Po dlhých vyjednávaniach sa dohodnú, že mu postavia náhradný dom, ak tento talentovaný Rodinov žiak venuje mestu svoje dielo.
Päťdesiatdvaročný Gustav súhlasí, no žiada materiál a verejný priestor na stálu výstavu.
Do nebývalej erupcie umeleckej tvorivosti sa vstupuje pompézne, nádherne tepanou Hlavnou bránou ako do Versailles.
Päť obrovských, žulovo železných krídel pre obrov a dve malé, medené pre liliputánov, financovala v roku 1926 Nórska banka.
Široká lipová, orechová a magnóliová alej, so záhonmi stopäťdesiatich druhov ruží, cupká k pompéznemu Mostu, sto metrov dlhému a pätnásť metrov širokému, zasvätenému kultu ľudského tela, skvelej Kondícii.
Je husto obsypaný strapcami päťdesiatich ôsmych čiernozelených sôch.
Na prvý pohľad sa mi nepáčia. Zdajú sa mi príliš tmavé, strohé, drsné, neotesané.
Príliš veľká tlačenica nahoty na takom malom priestore.
Príliš veľký dôraz na krivky ľudského tela, ako všetky strihnuté podľa jednej šablóny.
A emócie sú kde ?
Germánsky starostlivo skryté ?
Zarazí ma zúrivosť, s akou starý muž bije päsťou po hlave syna.
Drsnosť, s akou si muž hádže ženu za hlavu.
Ľahostajnosť, s akou ju vlečie v náručí, ako vrece zemiakov.
Znechutenosť otca, ktorý striasa z rúk malé, pre neho očividne otravné, deti.
Fanatizmus robotov, predvádzajúcich krkolomné cirkusové triky, s prázdnym výrazom v tvári, mi páchne fašistickým kultom dokonalého tela.
Hmm, asi sú to spomienky na surového otca, ktorý ho ako dieťa na Veľký piatok bičoval, aby okúsil, čo cítil Kristus.
Možno aj preto sa zriekol mena Thomsen a prijal meno po kraji starých rodičov, ktorí ho prichýlili na svoj statok po jeho smrti.
Ale, ale, a ktože to tu kričí ?
Sinnataggen.
A je jasné, že Gustav nado mnou vyhral.
Malý, jedujúci sa chlapček, dupkajúci nôžkou, ma srdečne rozosmeje.
Aha, a oproti sa prizerá jeho chutnučké, pokojné zrkadlo.
Začnem si pozornejšie prezerať tváre sôch.
Očarí ma láska, s akou si mama pritúli svoje malé dieťa. S akou otec chráni syna.
Ako si ho zdvihne, aby sa mu mohol privinúť okolo krku.
Dôvera v očiach syna, stojaceho na tatových nohách, hľadiac mu zdola do očí.
Porozumenie medzi dedkom a vnukom.
Objatie mamy a dcéry.
Dôverčivosť v pohľade ženy s Downovým syndrómom.
Nadurdené dievčatko, ktoré sa niekto opovážil neposlúchnuť.
Fontána so šesťdesiatimi bronzovými deťúrencami a strašidelne vyziabnuto kostnatými starcami a starenkami v objatí gigantických stromov, symbolizuje zrodenie života zo smrti.
Pôvodne mala krášliť Parlament. Gustav sa s ňou a s tisícosemsto metrami štvorcovými bielo čiernej žulovej mozaiky maznal celé roky.
Bombastickým zlatým klincom parku je plošina s Monolitom. Vchádza sa na ňu ôsmymi figurálnymi bránami z tepaného železa, navrhnutými v rokoch 1933 – 1937 a vztýčenými krátko po autorovej smrti v roku 1943.
Krúžim okolo originálneho ľudského totemu v tichom úžase.
Ach, aký dokonale výstižný symbol špirály nášho života !
Na obetavých pleciach rodičov stúpajú hore deti.
Gustav ho modeloval v štúdiu desať mesiacov, kým sa pustil do stavby. V roku 1927 mu dovliekli do parku žulový blok z nórskeho Haldenu, vážiaci niekoľko stoviek ton.
Do roka ho vztýčili a obštrikovali lešením. Spoločná drina troch sochárov trvala štrnásť rokov.
Verejnosti ho ponúkli ako vianočný darček predposledného vojnového roku 1944.
Stoosemdesiattisíc zvedavcov užasnuto pozoruje, ako na štrnástich metroch stúpa k oblohe pletenka stodvadsaťjeden mužských, ženských a detských tiel.
Každý v ňom nájde iný symbol. Niekto vzájomnú pomoc pri záchrane, druhý ľudskú túžbu stúpať stále vyššie, aj bezohľadne, po hlavách a chrbtoch iných.
Ako družica, odtrhnutá od svojej dráhy, krúžim po schodiskách s tridsiatimišiestimi súsošiami a prezerám si ich spolu s monolitom zo všetkých možných uhlov.
Usmiata mama osedlaná svojimi deťmi, má v ústach namiesto zubadla vrkoč.
Nežne sa objímajúci milenci.
Otec napomínajúci trucujúceho syna.
Starý muž so zomierajúcou celoživotnou partnerkou v náručí.
Rozhnevaní bratia.
Klbčiaci sa chlapci.
Hemžiace sa batoliatka.
Mama, kŕmiaca a objímajúca všetky svoje deti.
Chlapček, pchajúci sa do kŕdľa tých väčších a škaredo naň gániace, dôležito sa tváriace dievčatko.
Zurvalec trieskajúci ženu o zem, vláčiac ju za vlasy.
Dospievajúce dievčatá, chichotavo si šepkajúce sladké tajnosti.
Osemstopäťdesiatmetrová expozícia nekončí žiadnou bodkou, ale opäť symbolom.
Večným Kolesom Života (1933 – 1934).
Štyria prepletení dospelí a dieťa sa spoločne vznášajú v harmónii.
