Sedím na morénovom balvane nad snehovobielym, burácajúco hrmiacim vodopádom Stigfosen a usmievam sa na protiľahlú, žiarivým slnkom zaliatu, démonicko tmavosivo hrozivú Trollveggen, Stenu Trollov.
Vo výške tisícsto metrov po jej hrebeni poskakujú v zástupe tesne za sebou Frodovi bratanci, divokí strapatí trpaslíci s chvostíkmi.
Najväčšia kolmá stena Európy masívu Trolltindene kraľuje údoliu Romsdal, čo by trolko šutrom na západné pobrežie Atlantiku dohodil.
Rulové, ostro zašpicatené skalnaté strechy, plné trhlín, mávajú provokatívne ihlanovými vežičkami na nedočkavo dolu podupkávajúcich princoskokanov a neposedkolezcov už roky.
Od získania prestížnej trolkomedaily ich neodradí nič. Ani nespevnené podložie, ani lavínové kameňopády, ani smrť.
Oficiálne kronikálne stenu po prvý raz pokoria v roku 1965 Nóri Ole Daniel Enersen, Leif Norman Pettersen, Odd Eliassen a Jon Teigland za jedenásť dní.
Briti Tony Howard, John Amatt a Bill Tweedale vyrazia v ten istý deň ako oni a vymyslia trasu Rimmond, dodnes najobľúbenejšiu.
Jej názov mi pripomína jednu zo siedmich Bielych hôr Gondoru (Min-Rimmon) z Návratu kráľa, tretej knihy Pána prsteňov Johna Ronalda Reuela Tolkiena.
Čechom Josefovi Rakoncajovi, Petrovi Placheckému, Miroslavovi Šmídovi, Václavovi Šírlovi a Jiřímu Janišovi patrí jej zimný prvovýstup (1976).
Voľným štýlom ju prvý zdolá Hans Christian Doseth, istený Ragnildom Amundsenom (1979). Prvý sólo výstup patrí B. Ostigardovi (1982), ten ženský Anne Grete Nebell (1984).
O dva roky neskôr Francúzska trasa trápi dvadsaťjeden dní Yves Boussarda, Jerome Bruneta, Patrick Cordiera, Claude Decka a Jean Frehela.
Zimný výstup si ňou v roku 1974 za trinásť dní strihnú Poliaci Wojciech „Voytek“ Kurtyka, Marek Kesicki, Ryszard Kowalewski a Tadeusz Piotrowski.
Najdlhšia Arch Wall (1972) kruto mučí dvadsať dní drsnými búrkami a posledné tri dni aj bez jedla a vody Eda a Hugha Drummondovcov.
Jej zimné repete si oddrú Poliaci Jacek Fluder, Staszek Piecuch a Janusz Golab v roku 1994.
Švédsku trasu prešplhajú L. G. Johansson a T. Hilsson (1978), o dva roky v zime H. C. Doseth, Choe Brooks a Steve Bancroft.
Nezmar H. C. Doseth sa vráti v ten istý rok s Havardom Nesheimom a Kjetilom Svanemyrom a strihnú si prvý voľný výstup.
Prvovýstup na Trollkjerringu / Trollovu ženu názorne predvedie H. C. Doseth, C. Brooks, H. a Sjur Nesheimovci v roku 1982.
V tom istom lete na ňu Doseth vylezie aj voľným štýlom s Japoncom Masakuzu Fujiwarom. Ten, ako jediný, si dá i repete.
Prvovýstup na Trolldom / Trola Čarodejníka zmáknu za dva dni bez oddychu O. Vadla a L. Magnusen v roku 1985.
Trasa námesačníkov / Via el Cami de Somnis mátoží pri splne mesiaca Španielov P. Xaviera Portu, J. Graua a J.C. Castevelliho (1986).
Japonci im v tom istom roku kontrujú trasou Malinový sen. Prvý zimný výstup sa na nej tak zapáči Aslakovi Aastorpovi a Oyvindovi Vadlovi, že sa s K. Klementsenom vrátia na prvý výstup voľným štýlom.
Celkovo sa môžete vyblázniť na štrnástich trasách. Klasická Rimmond a Švédska sa dajú zvládnuť za deň – dva.
Ak to vášmu rozmaznanému adrenalínovému nosu nestačí, ponúknu vám lahôdku.
Trasa Smrť všetkým / Dod At Alla vás zavesí na niekoľko dní na najstrmšie časti steny. Pre tých so slabšími nervami má krycie meno Katedrála alebo Nádherne plavovlasí Vikingovia / Prektige Blonde Vikinger.
Prvovýstup a jediný desaťdňový výstup v zime roku 1986 si zabukuje A. Aastorp, O. Vadla, Bernt Pedersen a Oystein Bardsnes.
Nové trasy v náročnom, chladnom a vlhkom teréne dokáže dnes vymyslieť už málokto.
No ruské tímy očividne majú radi výzvy. Alexander Ruškin a Jurij Košelenko po jedenástich rokoch prelezú Ruskú trasu a Alexander Odincov a Igorov Potankin trasu Baltika (1997).
Oleg Chvostenko, Vladimír Archipov, Jevgenij Dmitrenko, Pavel Zacharov, Anton Pugovkin a Sergej Cherezov sa zatnú a vo februári 2002 sa devätnásť dní mordujú na zimnej trase Krasnojarskej.
Vyzývavá stena je aj mimoriadne obľúbeným orlím hniezdom BASE jumperov. Jednou z pionerok, na ktorej si od osemdesiatich rokov minulého storočia usilovne cvičili zoskoky padákom.
Američan Carl Boenish, tato BASE jumpingu, sa dlho zo svojho špičkovo adrenalínového svetového vynálezu neteší. Zlomyseľní trolovia mu na Stabben bleskovo vystavia ten najkrutejší účet (1984).
Padáky tých čias nie sú prispôsobené na zoskoky zo skalnatých útesov. Na nárazy vetra, ktorý ich šmarí do ostrých skál a dotrhá na franforce. Prístup vrtulníkom a rýchla záchrana ťažko zranených odvážlivcov je nemožná.
Po tragédii nórska vláda skoky zo steny na dva roky zakáže. No papierový dekrét Smrť nezastaví.
Na Bruraskarete zomiera devätnásťročný Švéd Jørgen Håkonson a tridsaťdvaročný Fín Jari Mynttinen (1985), na Trollspirete Austrálčania John Raymond "Fossie Bear" Foster (1986) a dvadsaťdvaročný Daniel Twomey (1999), na Stabbeskarete dvadsaťdeväťročný Švéd Linus Rains (2003), tridsaťročný Austrálčan Tony "Coombesy" Coombes (2006) a tridsaťštyriročný Nór Tommy Hjertø (2008).
