Lara milovala hady.
V minulom živote bola určite ich zaklínačkou v Indii.
Kým iní spolužiaci a kamarátky šaleli z huňatých a chlpatých mačiek, psov, zajačikov a činčíl, ona milovala suchú, ornamentami matky Prírody posiatu hadiu kožu.
Kým iných striasalo od hrôzy pri pohľade do hypnotizujúcich hadích očí s úzkou pozdĺžnou čiernou zorničkou, ju ten pohľad upokojoval.
Kým ostatní nepríčetne jačali pri dotyku rozoklaného hadieho jazyka, pre ňu to bol úsmev.
Keď rodičia pracovne odcestovali na viac rokov do zahraničia, aby jej nebolo za nimi tak smutno, nasťahovala si svojho milovaného pytóna do postele.
Spal skrútený pri jej nohách a strážil ju.
Jedného dňa sa to zmenilo.
Začal spávať natiahnutý vedľa nej.
A úplne prestal žrať.
Keď to trvalo už dva týždne, plná obáv o život svojho maznáčika utekala k veterinárovi.
Ten na ňu neveriaco pozrel ponad rám svojich okuliarov a prísne povedal:
„Milá slečna, okamžite ho dajte od seba preč !
Nežerie, pretože si čistí organizmus.
Leží pri vás vystretý, pretože si vás premeriava.
Chystá sa vás zožrať ...“
záber: blogs.reuters.com/.../2006/0/6python300.jpg
