"A vy dievčatá, môžete ísť na net..."

Jedna z posledných hodín informatiky tohoto roku...
Stresy, lebo mi oznámili, že mám písať písomku. Ako keby nestačilo, že som hodinu pred tým zistila, že z fyziky mi vychádza päťka...
Rozmýšľam, že čo urobím. Pozbieram zvyšky odvahy a naklusám pred učebňu. Moja milá pani profesorka práve vychádzala.
"Dobrý deň!" pozdravím ju rýchlo.
"Ahoj, Marína! Čo sa deje?"
"Viete, no... ja... mala by som dnes písať písomku!" vysúkam zo seba.
"Áno, viem..." prikývne.
"Lenže, ja... ja tomu vôbec nerozumiem a nič z toho neviem..."

Chvíľka trápneho ticha.
"Vieš čo, nechaj tak... Už je to teraz jedno!" oznámi mi.
"Vážne?" zvolám nadšene a len veľmi ťažko sa ovládnem, aby som ju neobjala.
"Vážne..."
"Okej, super... tak... vidíme sa dnes na seminári. Dovidenia!"
A celá natešená odbieham...

Aspoň táto maličkosť mi trošku pozdvihla sebavedomia. Ešte stále neviem ako si doberiem takmer polročné učivo z fyziky, ktoré je pre mňa španielskou dedinou, za maximálne tri dni. Vraciam sa spokojne do triedy, keď zrazu zdesene zbadám, že už všetci vchádzajú do učební jazykov. A keďže moja učebňa je na samom prízemí našej školy a ja sa nachádzam na treťom poschodí bez akýchkoľvek pomôcok, rozbehnem sa ozlomkrky do triedy, schmatnem tašku a už aj bežím dolu schodmi na nemčinu.

Inokedy by som sa takto neponáhľala, ale v poslednom období dokáže moju nemčinárku vytočiť doslova hocičo (aj bzučanie muchy). Našťastie som nebola jediný oneskorenec, tak to prešlo bezbolestne. Celú hodinu som sa nudila, lebo spolužiaci si opravovali písomku, ktorú som ja nepísala.

Nemčina bola posledná hodina pred seminárom, takže som rovno z nej utekala na obed, ktorý som zjedla tak rýchlo, že ani neviem, čo bolo na tanieri. Keďže som mala nejaké povinnosti u profesorky angličtiny, bežala som za ňou, ale bohužiaľ odchádzala na hodinu, takže som jej sľúbila, že sa vypýtam zo semináru.

Ušetrený čas som využila na desať minútové prihlasovanie sa na internet v našej učebni. Keď sa mi to konečne podarilo, prišli aj zvyšní moji spolužiaci a seminár sa začal, takže som si mohla pískať. Profesorka nám začala uzatvárať známky... Ako jediná zo skupiny mám jednotku! Čo je dosť veľká irónia, pretože toho najmenej viem. A samozrejme, že to neostalo bez povšimnutia, čiže som si vypočula zopár pikantných poznámok zo strany mojich milých spolužiakov. Ale koniec-koncov, oni nie sú závistlivé typy, takže nič zlé sa nestalo.

Pani profesorka nám zadala príklad. Lepšie povedané, zadala ho dvom chalanom, ktorí mali dokázať, že si dvojku zaslúžia. Ale aj my zvyšní traja zo skupiny (Matej, Sylvia a ja) sme si otvorili naše staré známe „PASCAL“; „BIN“; „BP.exe“ . Ja som ostala tupo civieť na modrú obrazovku s tým, že som vážne nemala potuchy, čo mám robiť. Vedela som napísať akuzrát tak „Program“, „uses CRT“, Begin“, „end.“. A to bolo všetko.

Keď to pni profesorka videla, zasmiala sa a povedala: „A keďže dievčatá boli také milé a nezvolili si informatiku ako seminár aj na budúci rok, môžu ísť na internet!“
Juchú! Potešila som sa úprimne, so sladkým zadosťučineným som vypla pascal a otvorila minimalizované okienko s nápisom „INTERNET“.

Konečne informatika podľa mojich predstáv. Dokonca som mohla odísť o hodinu skôr a to sa ešte nikdy nestalo. Takže vivat koniec školskému roku... Teraz už len zvládnuť tú fyziku!