Začiatok konca

V dobe, keď ľudia ešte nepoznali stroje, keď nepotrebovali na cestovanie autá a v dobe, keď ctili si prírodu, v tých časoch žil aj jeden chlapec. Bol to samotár. Veľa toho nenahovoril a nerád sa hrával s ostatnými deťmi. Nik nevedel prečo, ani jeho rodičia nie. Ale nechali ho tak.

Chlapec často zašiel hlboko do lesa na svoju obľúbenú čistinu pri rieke. Tam sedával na pníku a pozoroval rybky ako plávajú vo vode priezračnej ako kryštál.
Chlapec bol veľmi múdry a preto často premýšľal nad vecami, ktoré jeho rovesníkov nezaujímali. Aj jedného krásneho slnečného dňa sa tak stalo: Opäť sa vybral do lesa. Po ceste stretol zopár ľudí.

Najprv videl jedného muža, ktorý nadával staručkej predavačke na trhovisku, lebo mu predala červavé jablko aj keď mala plný kôš krásnych a zdravých jabĺk. A pritom to bola bývala jeho suseda, s ktorou mával vždy dobré vzťahy. Potom stretol zopár chlapcov v jeho veku. Šikanovali jedného menšieho, lebo mal nové topánky a oni nie, hoci tie ich boli rovnako dobré. A pritom sa ešte včera spolu hrali. Neskôr, na cestičke do lesa, stretol dvoch drevorubačov, ktorí sa hádali. Strom, ktorý zoťali bol prežraný červotočmi . Jeden dával za vinu tomu druhému, že ich práca vyšla nazmar. A pritom ten strom vyberali spoločne.

Chlapec bol z toho všetkého veľmi zarmútený a keď dorazil na čistinu a sadol si na pník, trpko sa rozplakal. Plakal dlho a ani si nevšimol, že nebol sám. Spamätal sa, až keď pred sebou uvidel pár nôh. Zdvihol pohľad k nebu a v osobe stojacej pred ním spoznal Boha. Nevedel, čo povedať, taký bol šokovaný, ale bol si istý, že pred ním sedí Boh.

Boh si k nemu čupol a zahľadel sa mu do očí. „Prečo plačeš?“ spýtal sa ho.

„Ty to nevieš?“ čudoval sa chlapec.

„Chcem to počuť od teba.“

„Pochopil som, prečo museli Adam s Evou opustiť Tvoje kráľovstvo!“

Boh sa pousmial: „Áno?“

„Diabol sa nahneval, že on dostal len červavé jablko a Ty máš sad krásnych jabĺk. A pritom bol Tvoj sused. Závidel Tvojím Anjelom nové topánky, ale tie jeho boli rovnako dobré. A pritom kedysi aj on patril medzi Tvojich anjelov. A strom, ktorý zoťal, bol skazený a predsa si ho sám vybral. Závidel ti všetko krásne a preto sa rozhodol pomstiť sa. Zaútočil na Tvoju slabinu. Ty si ľudí veľmi miloval a trpel si, keď si ich musel vyhnať z Raja.
Toto je začiatok konca. Závisť, zloba a nenávisť…“

Boh prikývol: „Mohol patriť do sadu krásnych jabloní, ale on bol červavý, mohol mať nové topánky a mohol ísť cestou, ktorá nie je skazená. Závisť, ktorá v ňom vzplanula, ho o toto všetko pripravila. Ty, chlapče, si toto všetko pochopil, a preto teraz bež a pokúšaj sa vniesť do sveta trochu Lásky,“ prikázal mu Boh.

A chlapec poslúchol a rozbehol sa domov, aby vyobjímal matku i otca.