Pútnici, blázni a ja

Od 9. storočia, kedy boli v španielskej Galícii objavené pozostatky jedného z dvanástich, sa Santiago de Compostela radí k trom najvýznamnejším kresťanským pútnickym centrám. Zvyšné dve sú Rím a Jeruzalem. 

Hlavné mesto Talianska ma očarilo monumentálnosťou antických ruín, množstvom kresťanských kostolov, kilometrami temných katakomb. Nemožno porovnávať pocity, ktoré človek má pri pohľade na fotografie tých miest vo farebných encyklopédiách, s atmosférou, ktorá ho ovanie, keď v preplnenej miestnosti stráženej prísnymi pohľadmi strážnikov dotykom hladí Michelangelove fresky v Sixtínskej kaplnke. Len ťažko sa slovami opisujú dojmy, keď v Bazilike sv. Petra zostúpi schodmi do mesta mŕtvych, Nekropolisu, kde pod mramorovými sarkofágmi čakajú na Posledný súd pápeži i ten, ktorého Ježiš nazval Skalou. Inak sa vníma text Proglasu, ktorý sme čítali na stredných školách na hodinách literatúry, keď v podzemí stojíte pred hrobkou sv. Konštantína Filozofa, ktorý si za mlada v sne za svoju nevestu zvolil Sofiu, teda múdrosť, a zanechal po sebe jazyk zhmotnený a stáročia zachovaný v prvom slovanskom písme.

Keď som mieril do Svätej zeme, Slovensko som opúšťal v neľahkom psychickom rozpoložení. Poznáte tie etapy v živote, kedy máte pocit, že z jedného sna ste vytriezveli a v okamihu ste skočili do iného, v ktorom sa potíte, prehadzujete zo strany na stranu a napriek úpornej snahe sa nie a nie prebudiť, sadnúť na okraj postele a po dúšku odstátej vody na nočnom stolíku pokrútiť hlavou a s výdychom si pripustiť, že šlo len o nočnú moru. No keď sa človek zamotá do spletitých uličiek Betlehema, bláznivo sa pokúša kráčať po hladine Genezaretského jazera a v Jeruzaleme sa mu kolená podlamujú akoby samé od seba (alebo postrčením vyššej moci, povedali by veriaci), domov sa vracia plný dojmov, akéhosi vnútorného u(s)pokojenia, uhryznutý túžbou podniknúť cestu - ešte jednu a možno poslednú svojho druhu - ktorá zavŕši proces hľadania, spoznávania a nachádzania. Toho, ako by mohol a mal fungovať svet, ktorý nosíme v sebe.

A tak už dnes denne obkresľujem cestu na mape a pokúšam sa vryť jej kontúry do brušiek mojich prstov. Akoby som sa ju snažil absorbovať do seba. Pripravujem sa na deň, keď vystúpim z vlaku, nadýchnem sa a vykročím. Rátam s tým, že po štyroch - piatich dňoch, keď sa ozvú prvé otlaky, začnem pochybovať a po desiatich v zúfalstve preklínať sám seba, aký som to ja len blázon. Blázon na ceste odniekiaľ niekam. Pútnik, ktorý dúfa, že na konci púte nájde odpoveď na otázku: Komu grál slúži? Komu slúži?

... a vôbec mu pri tom nebude prekážať, že odpoveď poznal už dávno predtým, ako urobil svoj prvý krok na El Camiño de Santiago...