"Uhryznutý diaľkami" a cestovaním. Syn, brat, kamarát, miles Christi neustále a s radosťou krížom-krážom blúdiaci vo svojom a v našom svete, plnom ľudí, príbehov a zázrakov. Zoznam autorových rubrík: Svet, v ktorom žijeme, Môj svet, Nechajte ma snívať, O láske, Pútnikov denník, Nevyjasnené príbehy, Šport a hry, Politika, Korešpondencia, Súkromné, Nezaradené
V nedeľu krátko pred polnocou som sa náhle rozhodol, že Ti napíšem. A hoci som nepoznal Tvoje meno ani farbu Tvojich očí, poslal som Ti email. Vlastne, bolo ich presne desať. Po niekoľkých minútach mi prišlo deväť odpovedí s rovnakým znením: Vašu správu nie je možné doručiť. Netrpezlivo som čakal na tú poslednú.
Dnes je piatok, posledný deň pracovného týždňa, posledný deň, počas ktorého zostávam v podobe ostatkov prítomný v Tvojom byte. Nie je toho veľa, čo sa chystám vyzdvihnúť si: kožená bunda, vodná fajka z Egypta, zopár kníh, fotografie z dovoleniek. Bojím sa chvíle, keď pri odchode započujem cvaknutie zámky dverí. Kľúče som Ti vrátil už pred pár týždňami.
Sedím na balkóne zababušený v teplom kabáte a skrehnutými prstami píšem tento list. Z piateho poschodia sa občas zahľadím do tmavých aj žmurkajúcich okien sídliskových panelákov. Je pár minút po polnoci, pár stupňov pod nulou. Ty už spíš v obývačke pred zrniacou telkou, ľahučko prikrytá červenými svetielkami nášho prvého spoločného stromčeka. V sladkom snení ani netušíš, že ja mám Vianoce už dnes.
Keď som si pred pár dňami otvorili e-mailovú schránku, v kolónke prijatá pošta svietila správa, ktorej obsah ma naozaj prekvapil. Meno odosielateľa mi bolo odkiaľsi povedomé, predmet správy znel tiež lákavo: „Dík“. Za čo?, pomyslel som si a otvoril správu.
Júlia, držím v prstoch dva kúsky papiera zopnuté spinkou. Sú popísané tvojím drobným písmom a datované dňom 3.9.2003. Čítam si ich stále dookola.
úvodom tohto listu by som Ti rád povedal, že mi veľmi chýbaš. Práve sedím na balkóne a nohy mám vyložené na nízkom drevenom stolíku. V ľavej ruke fľaša sangrie, v ústach dymiaca cigareta, v pravej ruke pero, ktorým píšem tento odkaz, hoci neviem, či ho niekedy budeš čítať. Áno, viem, že nemáš rada, keď fajčím, ale mám pocit, že asi takto nejako by mohla vyzerať chvíľa pohody v živote osamelého muža.
