Hneď na úvod sa ospravedlňujem, že tento článok je dlhší ako býva tu na blogu zvykom. Nedalo sa však inak.
Vysoké Tatry patria ku skvostom Slovenska – nielenže sú naozaj pekné, ale sú aj jedným z mála artiklov, ktorý je známy aj za hranicami našej malej krajiny. Navštívil som ich už veľakrát. Každý rok zvažujeme miesto, kde strávim letnú či zimnú dovolenku, a takmer každý rok sa rozhodnem pre Tatry. Sú mojou srdcovou záležitosťou.
Keď som sa minulé leto rozhodol stráviť aktívny víkend v Tatrách, bol som naozaj šokovaný a smutný zo spúšte, ktorú v nich zanechala kalamita. Pováľané stromy, doslova vyčistené hnedé plochy ako lysiny na vždy zelených tatranských kopcoch ma ranili. Napriek tomu som v najmenších veľhorách na svete strávil krásne štyri dni. Aj preto som sa rozhodol, že tento rok tomu nebude inak. S partiou kamarátov sme sa vybrali do Tatier a ubytovali sme sa priamo v ich srdci – v jednej zo známych vysokohorských chát. To sme ešte netušili, čo pre nás nie príroda a hory, ktoré aj napriek svojim ranám zostali krásne a majestátne, ale ľudia pripravia.
Partia známych vyrazila rýchlikom do Tatier vo štvrtok. Ja s priateľkou v piatok. Stihli sme najskorší rýchlik do Popradu, mali sme v pláne využiť každú minútu naplno. Keď sme po namáhavej dvojhodinovej ceste zo Starého Smokovca dorazili na chatu, v ktorej sme mali byť ubytovaní nasledujúce tri noci, ihneď som pochopil, že nie všetko bude také, aké sme si predstavovali. Napriek tomu, že chata bola poloprázdna, po turistoch takmer ani stopy, slečna pri okienku nám nevrlým hlasom oznámila, že na ubytovanie musíme počkať. Čakali sme polhodiny, unavení a spotení. Keď sme sa dostali na izbu, bol som zaskočený. Miestnosť s rozmermi 2 x 2 metre/> v sebe „ukrývala“ štyri poschodové postele, jednu stoličku a – to bolo všetko. Nemali sme chuť riešiť chýbajúce prestieradlá na posteliach, zvalili sme sa na matrace a zaspali. Asi o 5 poobede sa zo Zbojníckej chaty vrátili kamaráti. Zvítali sme sa, no zbadal som, že po dobre túre neprichádzajú v najlepšej nálade. Skutočnú príčinu ich nálady som identifikoval ihneď po tom, ako na poschodie vybehla pani chatárka. Bez pozdravu, s arogantným tónom si vypýtala 50 korún za každého člena – vraj za čistú plachtu a paplón s vankúšom. To bol začiatok konca podivného pobytu v známej vysokohorskej chate, ktorý ma znechutil na dlhú dobu. Od tej chvíle sa ako lavína na nás valili nevraživé pohľady chatárky a jej podivné argumenty.
Ubytovanie jednej osoby v chate malo stáť 270 korún na noc. Na mieste nám však bolo oznámené, že je to 380 korún za prvú noc a za každú ďalšiu je cena „pohyblivá“. Ako to, že pohyblivá, pýtal som? Platili sme predsa paušálnu zálohu vo výške 3000 korún! Tak isto som bol prekvapený, že na izbách nebola elektrická zásuvka na mobilný telefón, skriňa na topánky a pod. Odpoveď chatárky bola krutá: Vraj čo si myslíme, rozmaznaní sopliaci z Bratislavy. Že nie sme v hoteli, a čo chceme za 500 korún na osobu za noc. Ubytovanie a slušný prístup, povedal som. Keď som zišiel dolu do jedálne, aby som si kúpil cigarety, bolo mi oznámené, že „cigarety sú len pre exkluzívnych hostí“. A to sú akí, tí exkluzívny hostia? Ako môžete viazať predaj voľne dostupného tovaru na nejakú podivnú „exkluzivitu“? Odpoveďou mi boli len škodoradostné pohľady personálu. Nehovorím o tom, že keď kamošky požiadali o trochu teplej vody na zaliatie čaju, personál si vypýtal 10 korún, bez bloku samozrejme. Keď však na nás chatárka opäť zvýšila hlas a každú našu prosbu odbila škrekom, kamarát sa neudržal a zvýšeným hlasom jej tlmočil našu nespokojnosť. Žiaľ, pre pani chatárku to bolo priveľa, začala po nás kričať, narážať na to, že sme z Bratislavy (dvaja z našej partie boli zo Záhoria, jedna z južného Slovenska, ďalšia zo Žiliny a len traja z Bratislavy) a aby sme radšej vypadli z jej chaty. A tak sme sa o siedmej večer zbalili, vypýtali si vrátenie preplatku a za súmraku sa vydali na nebezpečnú cestu do Smokovca.
Za ubytovanie, ktoré sa nám podarilo nájsť krátko pred polnocou, ďakujeme pani recepčnej z nemenovaného penziónu (na požiadanie pošlem kontakt). Sedem unavených a sklamaných ľudí ubytovala vo svojom penzióne, zabezpečila nám skvelé raňajky a maximálne profesionálny i ľudský prístup. Naša vďaka a kytica kvetov bolo to najmenšie, ako sme sa jej mohli odmeniť.
Milí priatelia, nikdy som neveril slovám o mizernej kvalite služieb vo Vysokých Tatrách, o arogantnom prístupe majiteľov prevádzok k zákazníkom, ktorí si evidentne nemôžu dovoliť rozhadzovať stovky eur. Až teraz som sa presvedčil, ako biedne sa dokážu zachovať niektorí „hoteliéri“ k príslušníkom vlastného štátu. Na Tatry som nezanevrel. V sobotu sa nám vydarila krásna túra na Popradské pleso, užili sme si kopec zábavy, bolo fajn. Ale ani napriek tomu sa dnes nedokážem zbaviť trpkej pachute v ústach pri spomienke na prístup personálu onej vysokohorskej chaty. Z Tatier sme odchádzali príjemne unavení a s množstvom fotografií, ale aj s rozčarovaním, smútkom a znechutením. A to som čakal, že po prírodnej katastrofe nás už v Tatrách nič zlé stretnúť nemôže. Ako strašne som sa len mýlil!
