Spomeňte si na divného Janka z balady Janka Kráľa Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. „Podivínstvo“ hlavnej postavy spočívalo v tom, že nerešpektovala spoločenské pravidlá. Žila vo vlastnom svete a svoj život ukončila skokom do rozbúrených vôd Váhu. Janko však neskočil do vody len preto, aby zachránil mýtickú pannu, ale najmä preto, aby sa oslobodil. Utopil sa, lebo si neprevrátil kabát, čo bola jedna z viacerých podmienok úspešnej záchrany zakliatej panny. Janko si však kabát prevrátiť nezabudol. Nebol hlupákom. Janko si ho neprevrátil možno zámerne, pretože odmietal prijať akékoľvek podmienky – bol skutočne slobodným človekom. Ideálom romantizmu.
Nielen literárne postavy však milujú a umierajú. Príkladov nájdeme dosť. Svetoví velikáni ako Jesenin, Majakovskij, Hemingway či Virginia Wolf, ktorých životné príbehy sú plné vášne a sklamaní, tak isto zomierali vlastnou rukou. Chceli mať vo svojej moci nielen svoj život, ale aj vlastnú smrť. Zo slovenských spisovateľov ukončili svoj život sami napr. Rudolf Sloboda, ale aj básnik skorého realizmu Koloman Banšell. Posledný menovaný dokonca nezabudnuteľne spojil lásku a smrť v legendárnej – na svoju dobu mimoriadne kontroverznej – básni Len ma ľúb z jeho prvej a zároveň poslednej básnickej zbierky Túhy mladosti (1886). Kontroverznosť básne sa okrem iného skrývala v jednom dvojverší, v ktorom Banšell kacírsky odmietol božie spasenie kvôli láske k žene. To dvojveršie znie: „... pohrdnem účasťou spásy, / len ma ľúb“.
Skutočný básnik nemusí písať verše. On žije veršami. Jeho chápanie sveta je básnické. Nachádza rytmus v šumení vlasov, rým v súzvuku duší a nevyčerpateľný prameň metafor v niečích očiach. Svojou prirodzenosťou som aj ja básnik, hoci verím, že budem mať možnosť skonať prirodzenou smrťou.
