Začalo sa to tým, keď mi v redakcii ponúkali knihy na zrecenzovanie. Od celosvetových bestsellerov až po najnovšie kúsky z domácej scény. Mňa však, sám neviem, prečo, zaujala útla knižočka poviedok. Chúlila sa na polici, prikrytá jemnou vrstvou prachu. Po prečítaní zopár riadkov som vedel, že recenziu napíšem len k tejto knihe. Knihe od pána E.
Pán E. mal povesť čudáka. Niektorí sa o ňom vyjadrovali ako o polobláznovi, žijúcom na hranici biedy. Iní rešpektovali jeho výnimočnú schopnosť ponoriť sa do ľudského vnútra, slovami vyjadriť nevysloviteľné. V každom prípade bol väčšinou vnímaný ako outsider. Literárny i spoločenský. A najmä – bytostný. Žiaden štylizátor, trápny pozér píšuci na efekt. Ale autor, ktorý píše to, čo cíti, žije, prežíva a to bez ohľadu na to, že okolie si pri tom klepe na čelo, alebo sa povýšenecky uškŕňa.
Pán E. ma teda privítal na stanici. Srdečne, s ťažko skrývanou radosťou z nečakaného záujmu o jeho osobu. Chvíľu sme sa prechádzali po meste, rozprávali o mojich dojmoch z jeho kníh a potom sme zapadli v kaviarni. Diktafón zabzučal a ja som začal klásť otázky. Plne som si uvedomoval absurditu tej situácie: Okolo vás hučí komerčná hudba, vyzývavá čašníčka čaká, kedy si objednáte ďalšiu kávu za 50 korún, a vy sedíte za jedným stolom s niekým, kto žije v inom svete. Sedíte, a rozprávate sa o dobre a zle, Bohu a diablovi, o komunikácii literárnej formy s obsahom. Mal som pocit, že sa zhováram s človekom z iného storočia. S romantickým básnikom, trubadúrom zašlých časov. S mužom, ktorý svoj kríž nesie sám a statočne... Kávu som zaplatil ja a mocným stiskom ruky sa s ním rozlúčil.
Na stretnutie s pánom E. spomínam rád. Neviem, ako sa teraz má, ale hádam dobre (v rámci možností), lebo tento rok mu má vyjsť nová kniha. V redakcii som si ju už zarezervoval s dostatočným predstihom. Čudné je, že aj po tých rokoch stále cítim vôňu toho obyčajného mydla. Akoby nemohlo symbolizovať nič iné, ako nefalšovanú čistotu človeka, ktorý so vztýčenou hlavou kráča vlastnou cestou, hoci tŕnistou a kľukatou.
P.S.: Pán E., nemyslím si, že budete mať možnosť čítať tento článok. Napriek tomu Vám takouto „bezozvennou“ formou odkazujem, že máte môj obdiv i úctu. Ako spisovateľ, aj ako človek.
