Pondelok 2.10.
Možno si niekto pomyslí, že som blázon. A rád priznám, že má pravdu. Áno, zbláznil som sa do Alice. Do jej nenúteného a tak očarujúcemu úsmevu, do jej schopnosti rozžiariť okolie samotnou svojou existenciou, do jej zasneného pohľadu počas rozprávaní o hocičom, do jej nedbalého a predsa s matematickou presnosťou dokonalého pohodenia vlasmi, ktoré mäkko pristanú na jej šiji. Už dlhší čas som bol presvedčený o tom, že sa nikdy nezaľúbim. Že už nedokážem ľúbiť. Písal som listy tej neznámej, ktorá ma sklamala, a nikdy som ich neodoslal. Dodnes ležia na dne šuflíka môjho písacieho stola. Vlastne - ležali. Pred necelou hodinou som ich vybral, zalepené v obálke, a priložil nimi do krbu. Je mi teplejšie. Asi preto, že mi opäť začala prúdiť krv v žilách. Chcem byť šťastný. Som šťastný.
Utorok 10.10.
Dnes som bol rozhodnutý napísať jej list. Našťastie, ovládol som svoje grafomanské chúťky. Kiežby som bol schopný vysvetliť jej moje konanie. Lenže niekedy som slabý. Paradoxne, keď som zaľúbený. Láska ma robí slabým. Hm, naozaj by to tak mohlo byť? Podobný jav totiž badám na svojej sestre. Práve zaklopala na moje dvere s otázkou, či nejdem dole pozerať telku. S vďakou som odmietol, hoci viem, že prišla za mnou nie pre to, aby som s ňou pozeral MTV, ale aby som ju vypočul. Presnejšie, aby som bol s ňou. Nech nie je sama. Zrejme ju sklamal nejaký blbec. Nakopal by som ho do hlavy, keby som ho stretol. A možno by som najradšej nakopal sám seba. Aspoň by som dostal tie hlúposti z hlavy... Idem spať, lebo ma porazí.
Štvrtok 12.10.
Nedvíha mi telefón. Pokúšam sa zachovať pokoj. Keď sa mi ju včera po dlhom prehováraní podarilo dostať do kina, bola mĺkva. Cítil som, že niečo nie je v poriadku. Naštvala sa na mňa? Ale ja som predsa žiadnu chybu nespravil! Nie. Aspoň dúfam. Nie!!!!!
Streda 18.10.
Parcival: Caf Alica. Si tam?
Parcival: Hm???
Alize83: Ano som.
Parcival: Uz tyzden spolu v podstate nekomunikujeme :-( Asi vie preco si nastvata, ale pls, neber to tak. Proste som opatrny. Nechcem sa uz sklamat.
Alize83: Viem Marek ale co s tym mam ja? Niekedy ta nechapem. sprvas sa jak male decko. Ak mas problem, tak jedine sa so sebou.
Parcival: Nevim o com hovoris :-/
Parcival: Si tam alebo na mna uplne kasles?!
Alize83: Nekaslem, prave naopak ale nemam to zapotreby. Ak mi neveris, nema to zmysl.
Parcival: Akoze neverim? Uplne sa seres za blbosti... no tak som ti cital maily. Proste mi vadi ze si cetujes s tym idiotom z Ameriky. Teba by nesralo keby som si pisal s byvalou?
Alize83: Maily, smsky... A Andreas je len kamos a ty to dobre vies. Toto vsetko mi je strasne luto lebo som ta naozaj lubila.
Parcival: Ok, tvoje ospravedlnenie prijimam.
Parcival: Co? Si tam?
Parcival: Kaslem na teba. Uz mi nevolaj.
Utorok 24.10.
Stále sledujem mobil, či mi nezazvoní, alebo nezaznie tón oznamujúci doručenie novej správy. Displaj je tmavý. Nevolá. Nepíše. Nikto.
Sobota 28.10.
Včera som ju viezol na stanicu. Šiel som z práce, keď som ju náhodou zbadal stáť na autobusovej zastávke. Pršalo a ona tam stála ako zmoknutá myš. A predsa to bol len kožuch, ktorý skrýval krásnu princeznú. Zastavil som pri nej a povedal, že ju hodím na vlak. Váhala. Potom však nastúpila. Celou cestou sme mlčali. Tak veľa som jej chcel toho povedať. A možno stačilo len jedno slovo. Nedokázal som to. Keď som zastavil pri stanici, zopár sekúnd sedela v aute bez pohybu. Akoby čakala, že jej predsa len niečo poviem. Po lícach sa jej ešte kotúľali kvapky dažďa. Sám seba som presviedčal, že je to len dážď. Tiché ahoj a potom len klopkanie jej topánok po zmoknutom chodníku. O chvíľu sa mi stratila v dave.
Štvrtok 2.11.
Mám totálne depky. Sestra ma volala, že skočíme spolu na kávu, ale nemal som chuť. Chcem byť sám. Akoby naschvál sú dnes Dušičky. A ja sa cítim ako po smrti. Kto mi zapáli sviečku? Mám v pláne ihneď po dopísaní nasledujúcich viet schytiť tento denník a hodiť ho do ohňa. Možno sa mi opäť pohne krv v žilách, možno opäť ožijem. Chcem byť šťastný... Posledný mesiac sa mi to darilo takmer dva týždne.
