Čakanie na vlak

Spomínam na dnešné ráno, keď si ešte v polospánku vybehla na terasu a hltala prvé dúšky kávy. Bola si strapatá a pehatá ako každé leto. Viem, že si sa zháčila, keď som sŕkal horúci čaj a potmehúdsky sa usmieval. „Vyzerám hrozne, čo?" zachrapčala si a vložila tvár do dlaní ako zahanbené dieťa. „Vôbec nie," odpovedal som Ti. „Vyzeráš presne tak, akú ťa mám rád." „A to je ako? Takto hrozne?" nedala si sa odbiť. „Áno, takto hrozne dobre. Keď pod mejkapom neskrývaš vrásky smiechu krčiace sa pri viečkach a kútikoch úst. Keď každé ráno tajne a mlčky ratám pehy na tvojich lícach, ktoré ti tam včera štetcom utkaným z lúčov primaľovalo bláznivé slnko, a mám pocit, že matematika nie je objektívnou metódou merania môjho záujmu aj o tie najmenšie detaily, ktoré sa ťa týkajú." Pozrela si sa na mňa tak, ako to vieš iba ty. Očami, ktoré sa usmievajú spokojnosťou a láskou.

Cinkanie semaforov prehluší hrmot rozžeravených koľajníc. Prichádza železný had. Vlak dlhý takmer dve minúty. Presne toľko a možno aj menej mi stačí, aby som sa myšlienkami vrátil k dnešnému ránu a zostal šťastný po zvyšok tohto horúceho letného dňa.