Čo pre mňa znamenalo včerajšie déja vu?

Keď som prechádzal popri Univerzitnej knižnici, pri výklade cestovnej kancelárie, ktorá sídli v bývalých priestoroch antikvariátu Steiner, všimol som si nejaké dievča, ako si so záujmom prezerá pestrú ponuku dovolenkových destinácií od výberu sveta. Neznáma mladá žena v rifľovej sukni, bledomodrom tričku a s dlhými orieškovými vlasmi v uzle tlačí svoj nos na výklad a očami prebehuje od štylizovaných obrázkov k ultra last minute cenám a späť. V okamihu, keď som ju míňal, som nadobudol pocit, že poznám nielen ju, ale aj celý tento výjav. Že tento drobný a, priznávam, že ničím výnimočný výjav vo mne v tom okamihu spustil lavínu myšlienok, spomienok a predtúch. Uvedomil som si, že scénu, ktorú som v danej chvíli intenzívne prežíval, dôverne poznám, že tu už raz nielen bola, ale že aj vtedy som ju prežíval rovnako intenzívne. Déja vu, povedali by mnohí. A možno by aj mali pravdu. Wikipedia hovorí, že déja vu znamená po francúzsky „už videné“. Déja vu je psychologický termín, ktorým sa označuje ľudská skúsenosť s náhlym nadobudnutím pocitu, že navlas podobnú situáciu, ktorú práve prežívame, sme už v minulosti zažili. Vo chvíľach, keď som míňal tú slečnu v bledomodrom tričku, sa mi všetky tieto odborné poznatky vynorili v hlave. Myslím si však, že to bol len neúspešný pokus mozgu racionálne uchopiť a vysvetliť pocit ľaku až mierneho šoku, ktorý ma v tom momente opantal. Zrazu som totiž zistil, že niečo podobné tu už bolo. A že hlavnú úlohu v tejto scéne hrala Marianna. Bolestivé však nebolo toto triviálne zistenie, ale evokované pocity, o ktorých som si myslel, že sú už dávno minulosťou. Opäť som pocítil úzkosť, ako keď mi minulé leto chladne oznámila, že "to už nemá zmysel" a pár dní na to odcestovala do Írska. Odvtedy som ju nevidel a bol som presvedčený, že ju už nikdy neuvidím. Pokúšal som sa zabudnúť.Dnes ráno som vstal z postele ľavou nohou. Noc bola horúca, dlho som nedokázal zaspať. Tak ako každý pracovný deň som ráno len nerád opúšťal mäkučkú posteľ. Opláchol som si tvár (v poslednom čase som nejako zostarol, preblesklo mi hlavou pri pohľade do zrkadla), umyl zuby, obliekol sa a vyrazil do práce. Šoféroval som mlčky, rádio som nechal oddychovať. Nemal som náladu počúvať o rekordných horúčavách, ktoré nás v najbližších dňoch čakajú. A na Patrónke som ju náhle zbadal. Marianna čakala na autobus. Orieškovohnedé vlasy uviazané v uzlíku, na tvári zasnený výraz pri pohľade do výkladu novinového stánku. Spomenul som si na tú včerajšiu neznámu pred výkladom cestovnej kancelárie aj na Mariannine slová, ktoré sa mi až dovčera darilo ako tak vytesniť z hlavy. Čo pre mňa znamená včerajšie déja vu? Čo znamená, keď počujem tvoj šepot v šumení listov? Keď sa dotýkam tvojich stôp zaliatych dažďovou vodou na rozkvitnutej lúke? Keď oslepený lúčmi slnka vidím tvoju tvár? Čo je pre mňa déja vu? Spomienka na minulosť? Predtucha budúcnosti? Alebo - láska