Čas jerelatívny, tvrdil okrem iného Einstein. V živote človeka sú totiž okamihy,kedy hodina je dlhá ako najtemnejšia noc, a sú chvíle, keď šesťdesiatminút ubehne skôr, ako si to stihneme uvedomiť. A niekedy aj pripustiť. Keď som včeravečer odchádzal z práce, cesty boli posiate hrubou vrstvou snehu a dočelného skla môjho uzimeného auta zúrivo udierali čerstvé posily snehovýchvločiek veľkých ako vypasené chrústy. 40 kilometrov naceste domov mi namiesto tradičných tridsiatich minút trvalo o celú hodinuviac. Asi v polovici zasneženej a vlečúcimi sa autami prepchatejcesty som prestal hromžiť. Pred pár týždňami sme posúvali hodinové ručičkyo hodinu späť, spomenul som si. Každý z nás dostal šesťdesiat minútk dobru. A ja som si ich včera prečerpal na ceste domov. Dobráinvestícia.
Vždy robímvšetko preto, aby som svoj čas rozdával správnym ľuďom správnym spôsobom.Hodinu môjmu malému bráškovi, keď sa trápi s fyzikou alebo sav online hre pokúša „odstreliť" súperov. Hodinu mojej malej veľkej sestrevždy, keď večer doma leží zababušená v deke a jedným okom sledujeMTV. Viem, že myslí na úplne iné veci. A tak sa na krátky čas stávamspolutvorcom jej nápadov a plánov. Šesťdesiat minút mojej drahej Peťke.Každá minúta s ňou má pre mňa nevyčísliteľnú cenu. Hodinku maminea hodinku tatinovi. Aby stále spokojne spali s vedomím, že ich veľkýMarek je pre nich stále ten istý malý Mareček. A hodinu kamarátoma kamarátkam, s ktorými riešime hlúposti, no vonkoncom niezbytočnosti.
Keď tak nadtým uvažujem, každá hodina, ktorú niekomu darujem, sa mi okamžite vracia.Pretože obdarovaný mi nevyhnutným spôsobom venuje tú svoju. A tak súz jednej hodiny zrazu dve, z dvoch štyri, zo štyroch osem ... Veď topoznáte s tými zrnkami piesku na šachovnici :-)
Včera večersnežilo a cesta domov mi trvala o hodinu dlhšie. Nie je mi jej ľúto. A nebudemi smutno ani v apríli, keď mi úradníci jednu hodinu vezmú. Pretože viem,že na tomto svete sú ľudia, ktorí mi svojich šesťdesiat minút kedykoľvek radidarujú.
