„Milý Marek Kopča, pred rokmi ste napísali recenziu na moju knihu XY a odvtedy hľadám príležitosť poďakovať sa Vám za slová "je to moja obľúbená knižka", alebo tak nejako. Kópiu Vašej recenzie mi poslali z vydavateľstva v anonymnej obálke, takže som nevedel, ani kto mi ju poslal, ani kde vyšla. Na telefonický dopis do vydavateľstva som doslal odpoveď, že nevedia, "kto mi ju poslal, ani kde vyšla". Potom som sa ešte pokúšal popátrať u pani H. z rozhlasu, keď odvysielala nejakú reláciu, kde som zachytil Vaše meno, ale nevedela mi na Vás dať kontakt.
Tie kecy píšem, len preto,aby som utlmil Váš šok z toho, že sa ozývam takrečeno zo záhrobia. Nepoužil som toto spojenie len preto, že som dnes bol kupovať chryzantémy, ale že skutočne píšem zo záhrobia svojej literárnej kariéry - snáď nikto okrem Vás (a mojej najbližšej rodiny, pochopiteľne) tú knihu nečítal.
Za šesť rokov, ktoré som si vyhradil na to, že po celoživotnom prečítaní všetkého, čo šušťalo papierom a dalo sa otvoriť som napísal šesť prozaických kníh, o ktorých sa moji priatelia vyjadrovali v stupnici od eufórie až po "neznášam, keď sa ma snažíš poúčať". Ale sám viem, že keď mi niekto strčí knižku, že prečítaj si, čo som napísal, tam mu potom nepoviem, že nestála za nič.
O to viac ma vtedy, tuším už pred štyrmi rokmi, ohriali Vaše slová, keďže ste nemohli tušiť, kto som, čo som.
Som rád, že som túto kapitolu môjho vzrušujúceho a dobrodružného života v malomeste provinčného charakteru mohol dnes úspešne uzavrieť a konečne sa Vám poďakovať.
S úctou k Vašej práci na literárnej roli (prečítal som si na internete Vaše recenzie a blogy), Vám ešte raz, už naozaj naposledy ďakujem
A. B.“
Čítal som si tento e-mail viackrát. Je to zvláštne, ale krajší som už dlho nedostal. Je v ňom cítiť úprimná túžba človeka poďakovať sa inému človeku. Obsah tejto správy ma teší o to viac, že kniha dotyčného autora bola navlas rovnaká – ako recenzent som ju naozaj mohol znosiť pod čiernu zem, hľadať v nej nedostatky a škrobene krútiť hlavou, ako to mnohí kvázi kritici naozaj robia. Neurobil som to. Tá kniha bola totiž plná skutočných príbehov a sálala z nej ľudskosť, ktorá prevýšila akékoľvek formálne či estetické chybičky krásy.
Vážený pán A. B., aj ja Vám nesmierne ďakujem za tento odkaz „zo záhrobia“. Vážim si ho viac, ako ktorýkoľvej iný.
P.s.: Názov knihy ani meno autora som z pochopiteľných dôvodov neuviedol. Ďakujem za porozumenie.