Nedávno som na ČT2 sledoval dokumentárny seriál BBC, kde sa partia britských a nórskych polárnikov vydala po stopách legendárnych bádateľov Amundsena a Scotta. Ťažké prežívanie mužov s modernou technikou v ľadovej Antarktíde bolo popretkávané dobovými fotografiami a čítaním denníkových zápiskov Scotta a Amundsena, ktorí zviedli tragický súboj takmer pred storočím. Zaujala ma hlavne postava Scotta, ktorý urobil sériu nešťastných rozhodnutí a tie prispeli ku skaze celej jeho výpravy, vrátane neho samotného. Už niekoľko dní pred strašnou smrťou tušil, že aj keď nazbierajú dosť síl a južný pól dobyjú, cesta späť bude priveľmi náročná, ak nie nemožná. A napriek tomu vysilení muži pokračovali smerom vpred, pár metrov denne bližšie k cieľu, ktorý bol zároveň ich ľadovým hrobom. Šli hlavou proti múru...
Keď sa moja bývalá priateľka po krátkej stáži v zahraničí rozhodla opustiť svoju rodinu, priateľov a v podstate aj mňa, mal som jej to za zlé. Dievča rodinného typu, ktoré sa pokúšalo skĺbiť kariéru, túžbu pomáhať ľuďom a svoje osobné túžby tým, že sa začne sústrediť na tvrdú prácu, odriekanie a to všetko v cudzom prostredí, šlo v danej chvíli hlavou proti múru. Nepomáhali ani moje výčitky, ani smútok jej rodičov. A dnes, pár rokov „po", žije v cudzej krajine, ktorá sa stala jej domovom, a pôsobí ako neurologička. Má môj rešpekt. Nielen preto, čo dokázala, ale aj preto, že ako jediná moja „ex" nikdy nezabudne poslať mail, keď mám narodeniny. A nezabránia jej v tom ani tisícky kilometrov, ani štyri roky, ktoré nás oddelili neprekonateľnou priepasťou.
V sobotu večer si vždy pohodlne sadnem do kresiel v kaviarni a keď sa otvorí prvá fľaška vína, viem, že dnešok skončí až zajtra. S kamarátom omieľame dookola tie isté témy: vzťahy, sklamania, podrazy, nádej... Lenivo obraciame slová na jazyku, údime ich dymom a zapíjame bielym vínom. Uvedomujeme si, že sme za posledné roky akosi vytriezveli. A čím viac vína človek v takú sobotu vypije, tým triezvejšie sa na veci pozerá. Moje články o „normálnej babe" boli myslené ironicky, ale iróniou sa často maskuje niečo, čo nechceme, aby bolo viditeľné. Niečo, čo bolí, pichá, a preto sa štipľavou iróniou pokúšame prehlušiť to, čomu hovorím ... úzkosť. Napriek tomu si vždy s O. povieme, že aj keď sme doteraz šťastie vo vzťahoch nemali, že sme z ustavičných schádzaní a rozchádzaní občas dosť „rozbití", asi je v našej povahe, tak ako u mohých iných ľudí, znova vstať a ísť hlavou proti múru. A neprekáža pri tom ani to, že každý úder o ten múr zabolí, ani to, že náš vnútorný svet, v minulosti zafarbený bláznivými ideálmi a dôverou, je každým dňov sivší a sivší...
Niekto si o človeku, ktorý ide hlavou proti múru, pomyslí, že je to čistokrvný idiot. Ja si o takom jednotlivcovi myslím, že je svojím spôsobom hrdina. Malý hrdina vo svojom malom svete, ktorý urputne odmieta priznať prehru, lebo verí, že Boh nás azda len nestvoril preto, aby sme po porážke nedokázali opäť vstať.
