Jezaujímavé, že tohto roku sa predvianočný zhon okolo mňa nevšímavo prešmykol. Hnusnýignorant. Možno aj preto, lebo som si prestal pripúšťať, že niečo také vôbecexistuje. Predvianočný zhon je podľa mňa len ustálené slovné spojenie. Niečopodobné, ako napr. jarná únava alebo zábava s Coca Colou. Veď človekzažíva zhon a trpí únavou nielen vtedy, keď stromom pučia farebné kvety a v povetrívoňajú medovníky a ihličie. Baviť sa tiež dokážeme pri hocijakej fľaškechutného nápoja a vôbec pri nej nemusíme tancovať v rytme šumiacichbubliniek. Dôležitý je kontext.
O pár minútsadnem do auta, naštartujem motor a vyrazím. Budem myslieť na oheň v krbe,zvuk vianočných kolied, ktoré si dookola púšťame už vari desiate Vianoce posebe. V nedeľu ozdobíme stromček, na Štedrý deň vstaneme z postele všetcinaraz. Budú sa dovárať posledné jedlá, dopekať posledné koláče. Baliť darčeky. Šťastímtrblietať oči môjho bračeka. Potom nasleduje modlitba pri stromčeku, štedrávečera s prázdnym tanierom pripraveným pre nečakaného hosťa. Krátkona to zazvoní zvonček, ktorý oznámi, že Ježiško naplnil prázdne miesto podstromčekom. A potom nasleduje dlhé rozbaľovanie darčekov, spoločná radosťv kruhu mojich najmilovanejších, cvakanie fotoaparátu a nakrúcanie videa,ktoré nápadne pripomína všetky predchádzajúce a napriek tomu mám pocit, žeje vždy jedinečné. Dôležitý je kontext...
Idem domovna Vianoce. A vy prestaňte na chvíľu čítať tento blog, vypnite počítač a choďtetiež. Choďte domov na Vianoce. Prajem vám, aby boli šťastné a veselé!
