Dievčinu som pozdravil a Danovi kývol hlavou. Na pozdrav nereagoval, ale spoznal ma. Veď sme spolu drali školské lavice niekoľko rokov. Za ďalších niekoľko rokov, odkedy sme tie lavice opustili, sa veľa vecí zmenilo. Treba povedať, že skôr v mojom živote ako v jeho. Schmatol som ho za ruky a odtiahol za bránu, do dvora jeho rodičovského domu. Priniesol som za pohár vody, troška ho prefackal a vypytoval som sa ho, kde sa zasa takto skoro ráno „zrichtoval". Bolo pol desiatej a slnko vrhalo ponad bráničku príjemný tieň. Maja, tak sa volá jeho priateľka, opäť zopakovala, že sa „opíja jak k***t už druhý deň po sebe" a takto to vraj ide - s malými prestávkami - takmer mesiac. „Teplý čaj by mu pomohol," povedal som. „Môžem ho j***ť," zavrešťala tenkým hlasom Maja. „Aj ja teba," zamrmlal Dano a kývol rukou. Maja mu to chcela vrátiť, ale potom sa náhle zvrtla a tresla bránou.
Ostal som s Danom sám. Pokúšal som sa s ním nadviazať aspoň elementárny rozhovor. Pýtal som sa ho, či teraz pracuje a kde. Z čoho žije, pretože nepracuje, ako zamrmlal. „Chytám ryby, pálim káble a občas sa zadarí v kartách," odpovedal s námahou. „Človek musí žiť ako vie," dodal a napil sa vody. Po pár dúškoch očividne pookrial. Hneď, ako sa mu v hlave troška rozsvietilo, ma poprosil, aby som skočil do letnej kuchynky a z chladničky mu priniesol chladený Šariš. Chcel som mu to vyhovoriť, ale vedel som, že by to nemalo zmysel. Moralizovanie tu nemalo miesta. Keď si odpil prvé dúšky z vychladenej plechovky, podvihol sa a chrbtom opretý o bráničku mi začal rozprávať o Maji. „Hádaj, ako dlho sme spolu?" spýtal sa ma s tajuplným úsmevom na perách. Začal som nahlas rátať. „Ty máš 29 a ona je asi v tvojom veku. Viem, že ste už dlhší čas spolu... Čo ja viem? Osem rokov?" Dano sa len pousmial, odpil si z piva a povedal: „Viac jak trinásť". „Neverím," pokrútil som hlavou. Dano sa len zachechtal a ďalej popíjal pivečko.
V tej chvíli sa bránka, o ktorú bol Dano opretý, náhle otvorila a on sa prevalil na bok ako vrece cementu. Stála tam Maja s termoskou v ruke. Kľakla si k Danovi, oprela ho o bráničku a začala ho napájať horúcim čajom. „Pi, to je žalúdkový, spraví ti dobre," šepkala, pritískala mu vrchnák termosky k perám a druhou rukou mu z trička oprašovala piesok a lístie. Dano si upíjal z čaju a mrkal na mňa. No, spýtaj sa jej, keď neveríš, nabádal ma šibalským pohľadom. „Maji, ako dlho ste už spolu?", spýtal som jej. Chvíľu na moju otázku nereagovala, dávala pozor, aby svojho milého neoparila, no po pár sekundách sa na mňa predsa len pozrela a akoby nechápavým hlasom povedala: „28. augusta to bude štrnásť rokov."
Pár minút som ich ešte sledoval, ako sa roztomilo prekárali, keď ona doňho s hromžením liala ten žalúdkový čaj a on ho vypľúval a šťavnato jej nadával, lebo sa bál, že pivo mu medzitým oteplie. Štrnásť rokov sú spolu, premýšľal som o Danovi a Majke večer na terase. Nadávajú si, často si nevedia prísť jeden druhému na meno, odháňajú jeden druhého a napriek tomu mu ona beží v ťažkých chvíľach cez polovicu dediny uvariť horúci čaj a on v stave ťažkej opitosti šibalsky na mňa žmurká a s dojatím v hlase vraví, že sú spolu už takú dlhú dobu. 28. augusta majú výročie. A aj po toľkých rokoch si presne pamätajú tento dátum. K Rómeovi a Júlii by ich síce neprirovnal ani ten najväčší fantasta, ale aj tak by musel rešpektovať túto zvláštnu podobu lásky. Veď človek musí žiť a ľúbiť ako vie. Najmä však naplno a skutočne.
