Včera som sa rozhodol ignorovať programy komerčných televíznych staníc a ako správny Slovák som dal prednosť futbalovému vrcholu dvadsaťročia. Premrznutí futbalisti behajú po zasneženom trávniku za žltou, sotva viditeľnou loptou, šmýkajú sa a padajú. Sledujem takmer komické pohyby futbalového Danse Macabre zabalený v deke z Ikea a usŕkavam z pariaceho sa hrnčeka. Po niekoľkých minútach sa prichytím pri tom, že ma nezaujíma samotná hra, ale javisko, na ktorej sa dej odohráva. Futbalové ihrisko je popolavé, sinavé, Perinbaba nešetrí snehom ani divákov tlačiacich sa v poloprázdnom hľadisku. Celý ten výjav mi pripomína akúsi post-apokalyptickú arénu, magický priestor, aký poznáme z filmov Tima Burtona (Nožnicovoruký Edward, Predvianočná nočná mora ai.). Akoby sa to celé odohrávalo v inom čase a na inom mieste. Akoby to celé bolo rovnako nereálne ako skutočnosť, že Slovensko si zahrá na futbalových majstrovstvách sveta.
Dnes sa mi nechcelo opustiť vyhriatu posteľ ani za svet. Od pol siedmej som sa ponevieral po byte, nedbalo šúchal papučami po dlážke, uvaril si hrnček čaju a potom druhý. Priateľka, ktorú už tretí deň dusí suchý kašeľ a vysoké horúčky, dýcha plytko a rýchlo. Sledujem ju, prikrytú bielou dekou, spod ktorej vykúkajú modré ponožky. Na ženách je okrem množstva iných vecí fascinujúce, že v ponožkách spávajú aj v najväčších letných horúčavách, keď ja pre dusno a divoké cvrlikanie hmyzu nedokážem ani zažmúriť oči. Vychádzam na balkón a sledujem tlačenicu áut na ceste. Červené, modré, zelené, čierne - v tom daždivom a chladnom počasí rozoznávam farby len veľmi ťažko. Pohybujú sa pomaly, trúbia, žmurkajú svetlometmi, dymia. Všetko mi pripomína akýsi ozrutný stroj, ktorý pracuje aj keď sa vonku všetci čerti ženia.
Je pol piatej a ja sa chystám opustiť teplú kanceláriu, nastúpiť do vychladeného auta a trieliť domov. Čo ma teší je, že na konci tej chladnej, sivej a upršanej cesty ma bude čakať niekto v zelenom župane, modrých ponožkách a s hrnčekom horúceho čaju. Najmä preto si myslím, že aj jeseň má svoje čaro.
