Ráno slnečné lúče bez varovania zaplavili izbu, omotali sa mi okolo nôh a vytiahli ma z postele bez ohľadu na moje protesty. Slnko si asi privstalo, prebehlo mi mysľou, pretože tak ako vždy aj tento rok som si zabudol posunúť budík o hodinu dopredu. Na jeseň mi hodinu darujú, teraz si ju vzali späť. Ale o tom som už písal. Napriek tomu som si náladu nenechal pokaziť, lebo vonku vládla skorá jar. Aj cez hranice sa mi prechádzalo akosi lepšie. Nielen preto, že sme konečne v Schengene. Atmosféra inej krajiny je jednoducho - iná. Poriadok na uliciach, pokosené trávniky pred farebnými domčekmi a dokonale reštaurované múry starého mesta.
Keď sme vyšli na kopec s hradom, panoráma bola úchvatná. Jasné nebo, Bratislava a Devín takmer ako na dlani. A na jednom z múrov maličká, len nedávno osadená tabuľka, ktorá návštevníkov stručne, ale nie povrchne informovala o procesoch s bosorkami. Čistý text - bez ornamentov a vyobrazení, aké nájdeme napríklad na pamätnej tabuli umiestnenej neďaleko Michalskej brány. Miesto plné nespravodlivosti, kriku a bolesti, kde dnes rastie starostlivo pokosená tráva a na ktoré padajú tiene stáročných múrov.
A moja sprievodkyňa hladila tie múry svojou bielou rúčkou, akoby chcela do nich vrásť. O chvíľu už zasa čupela pod stromom a tešila sa z drobných kvetov fialiek. Na okamih, keď zafúkal silný vietor a jej detsky krásnu tvár prekryli neposlušné pramene blonďavých vlasov, som zapochyboval, či tu už niekedy nebola. Niekedy dávno predtým, ako sa narodila do tohto života. Moja malá bosorka. Moja anima sola. Snáď už nikdy nebudeš sama.
