Keď mi zablikala ikonka ICQ a tam sa objavilo jej meno, počudoval som sa. Žeby sa už so mnou dokázala baviť ako človek? Spočiatku sa to tak zdalo byť. A keď som jej povedal, že som bol v Izraeli, aby som sa pokúsil nájsť odpovede na ťaživé otázky a upratať si veci v hlave, do tváre mi vyťukala, že ona kvôli takýmto veciam do Izraela chodiť nemusí. Zahryznutie do pery, pár sekúnd civenia do monitora a potom - klik a delete. Zmazanie z kontakt listu bolo to posledné, čo som v súvislosti s ňou spravil. No na smiech.
Píše mi lístočky ako malá školáčka. A občas tak aj naozaj vyzerá. To ma odzbrojuje. Dáva mi najavo celou svojou bytosťou, že je tu a už len pre mňa. Na stole mi chladne káva, keď čítam ďalšie z jej vyznaní. Sú mierené do mojej hrude, no vyznievajú do prázdna. Na smiech.
Keď som včera do redakcie odovzdával ďalší z článkov, ktoré do hĺbky pojednávajú o plytkosti medziľudských vzťahov, na okamih som pocítil spokojnosť. Všetkými tými povrchnosťami ľudí zabávam. Verím, že to všetko neberú až tak vážne. Tvrdiť, že sa svojimi radami sám riadim, by bolo odvážne. A najmä na smiech.
A keď tak sedím pri počítači o trištvrte na dve a viem, že ráno o siedmej by som mal vstávať do práce... Keď premýšľam o tom, že žijem v kŕdli a predsa sám... Keď si predstavím, že opäť raz budem dvíhať telefóny a tváriť sa, že všetko je v poriadku... tak si pripadám - na smiech.
(Dlaňou si pretieram oči. Pália ma.)
