Mojím brnením však nie je oceľový plát a helma, ale výzor sebavedomého a nezávislého muža. Každé ráno hľadím do zrkadla a mám pocit, že len po západe slnka, kedy kliatba stráca svoju silu, bývam tým, kým naozaj som. Odkladám strieborné prstene, vyzliekam oblek a mocem sa po byte v teplákoch a vyťahanom tričku. Koľká vznešenosť.
Nebojujem magickým mečom, vytiahnuť ho z kameňa môže len vyvolený. Mojou zbraňou sú ostré slová... Niekedy by som však radšej mlčal. Každá rana predsa bolí. Sám mám pocit, že som ich utŕžil už priveľa.
Necválam na čiernom koni, radšej chodím pešo a z dlaní pijem vodu z lesných studničiek. Asi preto, že ich je tak málo, ma neustále trápi pálčivý smäd. Ako ho mám uhasiť? Vodou z Tvojich stôp zanechaných v lesnom machu?
Keby som mal mocné ruky, ťažkým mečom by som stínal hlavy nepriateľom.
Keby som mal orlí zrak, žiaden netvor neunikne mojim šípom.
Keby som mal dračie srdce, statočne by som sa ruval do poslednej kvapky krvi.
Moje ruky sú však neveľké, ramená slabé. No objímali by len Teba.
Moje oči sú už trocha unavené. No ich pohľad by patril iba Tebe.
Údery môjho srdca nezmenia rytmus tohto sveta. Ale celé, celučičké Ti ho darujem.
Byť rytierom má svoje čaro...
