Už je to nejaký týždeň, kedy som jej naposledy položil telefón. Myslím, že už stačilo. Deštruktívny vzťah je horší ako žiaden, aj keď ten, kto nijaký nemá, tvrdí opak. Skúsenosť je však neprenosná. Som presýtený riešením vecí, ktoré by mali byť medzi dospelými ľuďmi úplnou samozrejmosťou.
Včera, keď som pred záverečnou sedel v kaviarni s kamarátom a dvoma známymi, jedna z nich, milo rozjarená pohárikom dobrého bieleho vína, povedala, že dnes je taký svet, keď ľudia svoj život riešia miesto toho, aby ho žili. Na to, že mala v sebe nejaké to promile a okamžite preskočila na úplne inú tému, to celkom pekne vystihla. Je to klišé, ale veď viete, prečo je klišé klišé.... :-)
Ráno pred siedmou ma zobudí mobil. Vyzváňanie budíka som si zmenil s falošnou nádejou, že sa mi bude vstávať ľahšie. Sprcha, raňajky, cesta do práce, občasné zápchy na Apollo moste, káva z automatu, práca, obed, práca, cesta domov, rozhovor s členmi rodiny, podnik, riešenie problémov a účtov, nočné vysielanie NBA alebo pokra na Galaxie TV, cesta domov, čeknutie emailov, spánok, ráno budík s mojou obľúbenou melódiou.... To, čo by mi ešte pred pár mesiacmi pripadalo ako obrovský a desivý kolotoč stále sa opakujúcich, obsahovo prázdnych stereotypov, ma dnes napĺňa spokojnosťou a radosťou. Ak si v aute pustím CD s arabskými hitmi a na druhý deň zasa Metallicu, každá cesta do práce je iná. Jeden večer si dám colu, iný ľadový čaj. Vždy je možné deň si ozvláštniť, naplniť ošúchanú formu novým obsahom. Len treba mať nadhľad a aspoň štipku kreativity.
Dnes večer si dám kofolu a asi aj nejaký pohárik. Budúci týždeň sa idem nechať tetovať. A o pár rokov možno budem na všetky tie rozchody, neopätované lásky a sklamania spomínať s úsmevom a nostalgiou. Život je krásny, aj keď sa nám občas z neho točí hlava. Ako na bláznivom kolotoči.
