„Marek, rozhodla som sa, že ti napíšem počas dnešného doobedia v tržnici. Obchod ide dobre. Mám taký perfektný potit pocit. Cítim sa šťastná. Bude pomaly jedenásť hodín. Keď nejdú ľudia, tak rozmýšľam: o mne, o tebe, o rodičoch, že sú teraz na mňa dobre nahnevaný, hlavne však o nás. A mám pri tom úsmev na perách. Vždy keď sa mi naskytne voľná chvíľa na myšlienky, rozmýšlam o tom včerajšom biliarde. Človeče, ty by si nemal byť psychológ či novinár, ale politik, manager či podomový predavač. Neviem prečo vlastne tieto vety píšem. Asi preto, lebo sa vždy poteším myšlienkou na teba. Už nech je pondelok, ale musím si dávať bacha, aby som nezačala na tebe lypieť – to by si bol asi nerád. J.“
Čítam tieto riadky, napísané v provizórnych podmienkach kdesi na ufúľanom stole v tržnici, kam si chodievala predávať zeleninu s babkou, a nedokážem sa ubrániť pocitu, že sa ma už tvoje slová dávno netýkajú. Občas sa hrabem v hŕbe listov a popísaných papierikov, v ktorých sme si vyznávali lásku, odovzdávali pozdravy a vzdušné bozky, vysvetľovali stanoviská, ktoré sme nedokázali riešiť priamo tvárou v tvár, pretože boli natoľko citlivé, že nás zraňovali oveľa viac, keď sme boli spolu, ako každý sám. Lístoček, ktorý teraz čítam, vo mne vyvoláva príjemné spomienky na to, čo sme za vyše dva roky spolu prežili. Je pre mňa jedinečný – je to prvý lístoček od teba, prvý z desiatok podobných. Aj preto som si ho nechal až nakoniec. Ak si už čítala tento blog, Júlia, určite ti neušlo, že všetky listy od teba som spálil. Niekto páli mosty, ja listy. Pretože listy so slovami, ktoré si vtedy dávno myslela a cítila naozaj úprimne, boli jednou z mála nití, ktoré nás doteraz spájali.
A ja dnes slávim temný sviatok. Je to presne tri roky od dňa, kedy sme sa spoznali v onom biliardovom klube. Žiadne konfety, torta, červené ruže, prstienok z bieleho zlata... Sedím sám v obývačke a pozerám do tancujúcich plameňov v kozube. V ruke zvieram prvý a v tejto chvíli paradoxne už posledný lístok od teba. Sám seba chcem presvedčiť, že práve dnes večer je ten správny čas urobiť poslednú bodku za tým, čo bolo, a napísať prvé riadky nového života. Je mi jasné, že môj nový život začína v okamihu, keď pochovám minulosť a spálim tento lístok. Popol a prach, prach a popol. A to ma bolí a desí, Júlia.
