Biele tričko veľkosti S kúpené, myslím, v Rakúsku krátko po páde železnej opony. Aj po toľkých rokoch vonia pracím práškom. Mamina bola vždy pedant. Vyprala aj šaty, ktoré už nemal nikdy nikto obliecť. Z trička sa na mňa škerí postavička káčera Donalda. Po jeho stlačení vydá vzduchový vankúšik piskľavý zvuk a mne na tvári vyčaruje úsmev. Ako vtedy, keď som v ňom po prvý raz prišiel do školy a vychutnával si závistlivé pohľady spolužiakov ...
Pod úhľadne poskladaným tričkom nachádzam dlhého céčkového hada. Pestrofarebné plastové písmenká zakliesnené v sebe už takmer dvadsať rokov. A na konci asi trojmetrovej reťaze tri veľké paragrafy – moje najcennejšie kúsky.
V ľanovom vrecúšku, ktoré som sám ušil dopichanými prstami v tretej triede ZŠ na hodine ručných prác pod vedením súdružky učiteľky Anny V., nájdem za dve hrsti guličiek - pestrofarebné dúhovky a troška obité mramorky. Väčšinu z nich som povyhrával v nespočetných súbojoch s dávnymi kamarátmi.
S nadšením sa ďalej prehrabávam v škatuli a postupne z nej vyberám prázdne obaly z praskajúcich šumienok, ktoré som si každý rok kupoval na kolotoči; leporelo o psíkovi a mačičke; kovové angličáky s poodtŕhanými kolesami; zopár kresieb autíčok a vojakov z čias materskej školy a .... malý mosadzný kľúčik. Položený na vystretej dlani mi asociuje spomienky na sekretár mojej starej mamy, do ktorého mi vždy ukladala sladkosti a podobným kľúčikom ho zamykala, aby mi ich otec nevyjedol :-)
Všetky tieto veci majú pre mňa mimoriadnu cenu. Odpočívali na povale dlhé roky a trpezlivo čakali na deň, keď ich opäť nájdem. Relikty detstva – artefakty zlatého času. Len ten kľúčik mi nedá pokoj. Nedokážem s istotou určiť, k čomu patrí. S bolesťou si uvedomujem, že to už asi nikdy nezistím. Tak, ako existujú dvere, ktoré neotvorí žiaden kľúč, tak sú aj kľúče, ktorých pôvodná funkcia zostáva navždy stratená v hlbinách času. Ako moje detstvo.
