Pohľad do zrkadla. Otrepané klišé. Vždy si spomeniem na krivé zrkadlá postmoderny, stavy, keď človek doslova fyzicky - niekde v hrudi - cíti, že pred smrťou a sebou samým neujde. Hľadím na seba. Odchádzam zmätený. I zmetený.
Nedávno som stretol spolužiaka z gympla. Ani sme sa nepozdravili. Až včera mi kamoš povedal, že Zoro ma nespoznal. Vraj som trocha pribral. Hm, stále som vyšší ako ťažší, môj body mass index vykazuje solídne číslo. Tým, že som „zmužnel“ to asi nebude.
Moja bývalá priateľka mi nevie prísť na meno. Vraj až s odstupom času zisťuje, čo som zač. Bolia ma tieto slová, P. Možno Ťa len zaslepuje hnev a smútok. A možno si len odložila ružové okuliare zaľúbenosti. Keď sa mi však po čase prizrieš bližšie, verím, že zistíš, že masku pred Tebou som nikdy nenosil. V Tvojej blízkosti by som z umenia herectva úplne prepadol.
A v sobotu som v meste stretol moju babku. Pozná ma už 25 rokov. Asi musel prísť deň, kedy sa pred ňou objaví cudzí muž. „Marečku, já sem ťa ani nespoznala,“ zašveholila, mierne rozladená svojím malým faux pass.
Ani môj bývalý spolužiak, ani moja exka, ani milovaná babka ma svojimi slovami a rozpakmi neprekvapili. Ozaj mám pocit, že pred zrkadlom češem vlasy inému človeku. Že oblek mi je priúzky a kravata ma škrtí. Že byť sám je čoraz ťažšie ako predtým. Stále častejšie si kladiem otázku: Odkiaľ a kam? Kto vlastne som?
Syn, brat, kamarát, kolega, spolužiak, sused, bývalá láska, niekto, nikto...?
Som ten, čo o polnoci za splnu mesiaca divo skáče do rozbúrených vôd Váhu. A vždy si pri tom zabúda prevrátiť svoj kabát.
