Utorok večer. Ospalá benzínová pumpa niekde medziBratislavou a Kútmi. Začína mrholiť, ale inak je vonku celkom príjemne.Pália ma oči, cítim, že za volantom mám spomalené reakcie. Som unavený. Dám siredbull a marlborku lightku, ktorú mi kamoš veľkoryso ponúkne. Sedíme napätníku pri smetnom koši, pofajčievame, sledujeme z času na časprichádzajúce a odchádzajúce autá a - mlčíme. Poznáme sa roky. Zväčša saspolu bavíme o všetkom možnom - o práci, politike, športe,o dievčatách a ženách, radostiach, problémoch. Ozaj, problémy. Ak homá jeden z nás a považuje ho za riešiteľný, dokážeme o ňomdiskutovať celé hodiny. Teraz mlčíme.
„Vieš, v poslednom čase čoraz viac premýšľamo tom, čo sa v mojom živote doteraz stalo a čo sa okolo mňadeje," začal konečne. „Nevidím hlbší zmysel v mojom živote. Ranná káva,pár minút na toalete, cesta do práce, telefonáty, nervy, sem tam obed, práca dovečerných hodín, cesta domov, studená večera, pičoviny v telke, bezsennénoci... Desia ma najmä tie bezsenné noci. Je možné, že sa mi už pekných pármesiacov nič nesníva? Vôbec nič. Žiadne prehrávanie filmu uplynulého dňa,žiadne nočné mory, žiadne erotické vízie. Skrátka nič. Ľahnem si, zavriem očia v sekunde zaspím. Okolo štvrtej sa prebudím a až do šiestejležím na posteli, prehadzujem sa a premýšľam, prečo sa mi opäť ničnesnívalo a prečo sa budím nad ránom, keď do zvonenia budíka je ešteďaleko.
"Pokúšam sa na to prísť. Je to snáď tým, že mám pocit, žeľudia sa nedokážu jeden pre druhého obetovať? Že im je ľahostajné, že ich slováa činy môžu niekoho spraviť aspoň na chvíľu šťastným alebo naopak pokaziťcelý deň, ak nie viac? Neviem, či sú len neschopní vnímať niečo iné ako lenseba, alebo je to zámerná a chrapúnska ignorácia pocitov a sveta iných.Veď čo, hlavne že mne je fajn... Prečo každý môj vzťah skončí skôr ako sanaozaj začne? Spoznám dievča, dáme kávu, hráme „baliace" teátro a aj keďsa mi páči, viem, že to je len ďalšia bývala priateľka. Po čase totiž začnezaspávať obrátená chrbtom ku mne, zabúda mi zavolať, keď sa niekam vyparí, začneriešiť bývalého frajera, plače, keď chce niečo dosiahnuť, berie mi energiua necháva ma nedobitého a ... prázdneho. A tak žijem prázdny živots prázdnymi ľuďmi... Poznáš Ruda Slobodu?"
„Uhm," prikývol som.
„Jednu svoju knihu ukončuje vetou: život je kurva... Súhlasíms ním, len dodávam, že občas mám sto chutí poslať tú šľapku do prdele."
Nechal som ho dohovoriť. Bola to jedna z chvíľ, kedymlčanie je tou najlepšou možnou formou komunikácie. Možno aj preto, lebo veľmidobre rozumiem, o čom hovorí a čo ho trápi. Možno viac ako somochotný si pripustiť. Asi hneď zajtra vyhľadám odborníka a začnem tradičnealibisticky: Pán doktor, môj kamarát má taký problém ...
