Viem, že si tu pre mňa vždy – keď Ťa potrebujem, aj keď naoko nie. Že sa tešíš z mojich úspechov a trápiš sa pre moje neúspechy – snáď väčšmi ako ja. Že v Tvojich očiach navždy zostávam tým istým chlapčekom – akým som býval a akým v kútiku duše stále som. A viem, že vieš, že viem. Asi preto sa nenechám strhnúť frázami odpozeranými zo sentimentálnych filmov a vyčítanými z lacných kníh.
Vlastne Ti len chcem takouto cestou (lebo viem, že tajne čítaš môj blog) povedať, že najmä vďaka Tebe budem aj v tých najtemnejších temnotách tvrdohlavo búchať na drevené veko môjho sarkofágu. Do úplného vyčerpania hrabať skrehnutými prstami v studenej čiernej zemi. Len pre to jediné: aby som vystrel dlaň, zachytil v nej dve posledné vločky snehu a nechal ich roztopené splynúť v jednu veľkú kvapku. Teším sa na každú jar, každé leto, každú jeseň, každú zimu... Tíško načúvam mäkkúčko padajúcemu snehu. Nie je mi zima, Mami. A za to Ti z celého srdca ďakujem.
