Pár minút pred štvrtou poobede už ležím polonahý na operačnom stole. Sestrám vravím, že narkóza nezaberie, lebo sa mi nechce spať. O pár sekúnd už nestíham oľutovať svoj omyl. Viete, aká je výhoda umelého spánku? Nič sa vám nesníva. Jednoducho len spíte. Tvrdo a ničím nerušený. Taký spánok by som si prial. Kašľať na sny... Bolia.
Rovnako ako otvorená rana v hrdle. Najskôr na izbe - samotke, potom s troma chlapmi. Jeden chodí spávať už o piatej poobede, druhý nezhasína pred jedenástou. A tak radšej na chodbe čítam noviny a sledujem bezprizorné potulovanie sa pacientov z vedľajšieho onkologického oddelenia. Muži najrôznejšieho veku. Spája ich bolesť, kopec hadičiek trčiacich z úst, nosa i uší a mlčanie.
Štvrtok večer a ja sedím so zopár ďalšími pacientmi pri malej telke s uhlopriečkou do 60 cm. Opakujú Silvestrovské S.O.S. Stokrát opakované vtipy v reprízovanej relácii poniektorých kolegov rozosmievajú. Neprekáža, že každú scénku si musia vysvetľovať, lebo raz ten nepochopil to, inokedy druhý prepočul ono. Pozerám naprázdno pred seba. Ako tí spolupacienti z vedľajšieho oddelenia. Niečo ma žerie znútra.
V stredu ma prišla navštíviť. Nečakane a milo. Rozhovor viazol. To je jasné, keď som mal hrdlo ako po výbuchu granátu. A potom som ju mlčky nechal odísť. Spolu s bolesťou, ktorú liečim intravenóznou medicínou.
Zatváram oči na nepohodlnom nemocničnom lôžku. V hrdle opäť cítim bolesť. A v ústach trpkú pachuť.
