Stojím pod dáždnikom košatej koruny a od zimy prešľapujem na mieste. Čerstvo napadaný sneh mi takmer nečujne vŕzga pod nohami. Cítim sa veľmi príjmne. Genius loci, pomyslím si a v duchu sa pousmejem.
Začínam obchádzať „náš“ strom. Po chvíli sa prstami pokúšam nahmatať stopy, ktoré sme tu vtedy zanechali ako znamenia našej čerstvej zaľúbenosti. Uzimená kôra je chladná, vlhká a nepoddajná. Skrehnutými prstami ju hladím ako vrásočky, ktoré sa Ti objavovali v okolí kútikov Tvojich úst vždy, keď si sa na mňa usmiala. Vyryté iniciálych našich mien sa mi nedarí nájsť.
Zúfalo zadrapím nechtami do kôry a po kúskoch ju odlupujem. Stále sa nevzdávam viery, že v dužine stromu nájdem drobným písmom vyryté „M + N“ – takmer zabudnutú rovnicu takmer detskej lásky. Viem, že ekológovia a ochrancovia prírody by mnou neboli nadšení vtedy ani dnes. Napriek tomu pokračujem ďalej v hľadaní.
Srdce sa mi rozbúcha vo chvíli, keď pod bruškami prstov pocítim obrysy dvoch písmen. Dotýkam sa ich, hladím ich. Mám pocit, že končeky prstov mi pomaly vrastajú do kmeňa. Chcem cítiť energiu, ktorá by ma v mrazivom počasí zahriala, chcem vrásť do stromu a vrátiť sa späť v čase. Aspoň na chvíľu... Po niekoľkých minútach to vzdávam. Nie som nešťastný ani smutný, možno len trošku – sklamaný.
Je to zvláštne, ale už sa v noci nestrhávam zo sna, pri usínaní nešepkám Tvoje meno. Vyryté inicály našich mien už takmer úplne zarástli kôrou a machom. Rovnako ako rany na mojom srdci – takmer.
