Keď sme sa v nedeľu na Sviatok všetkých svätých stretli u babky, tradične sme sa podpichovali a doberali. Ja som Ťa uštipol poznámkou, že si, tuším, pribrala, a Ty si mi to vrátila rovnakou kartou. Odkedy bývam v Bratislave a naše stretnutia sa obmedzili na víkendové návštevy a spoločne nedeľné obedy, akosi mi chýba brisknosť Tvojich slov. Viem, že Ti môžem kedykoľvek zavolať a uvedomujem si, že to často nerobím. Na jednej strane ma to mrzí, na druhej strane však v tom mlčaní cítim hlboké pochopenie, akého sa mi môže dostať iba a len od Teba. Za dvadsaťosem rokov sme si toho povedali už veľa a napriek tomu zďaleka nie všetko. Niektoré vety sa ľahšie píšu ako vravia, niektoré pocity sa lepšie vyjadria náznakom ako priamym pomenovaním. Vytvorili sme si akýsi symbolický jazyk, ku ktorému existujú iba dva kľúče. Jeden mám ja a druhý Ty. Nemožno ho skopírovať ani ulúpiť. Možno má každá matka a každé dieťa takýto svoj tajný jazyk, ten náš je však jedinečný a čarovný.
Vždy ma udivovalo, že dokážeš myslieť viac na iných ako na seba. Občas som si z Teba uťahoval, dokonca sme sa aj pochytili, keď som mal pocit, že sa pokúšaš rozseknúť môj gordický uzol namiesto mňa. Ver či nie, vždy som to však veľmi oceňoval a v kútiku duše som Ťa obdivoval. A obdivujem Ťa dodnes za miliardu drobných vecí, ktoré pre mňa robíš, hoci si to človek v dnešnom rýchlom svete ani neuvedomuje.
Mami, vždy si ľuďom vo svojom okolí vravela, že máš tri deti, ale s jedným z nich si nevieš dať rady. Vraj som Tvoje nielen najstaršie, ale aj najtvrdohlavejšie dieťa. „Keď mu poviem, aby niečo spravil tak a tak, urobí to presne naopak," vravievaš takmer ako básnik s nepokojnou vráskou pri koreni nosa, ktorú som, mimochodom, po Tebe zdedil. Obaja však v týchto malých prekáračkách vidíme a počujeme niečo, čo bežný divák očami a ušami nezachytí. Možno by som to mohol nazvať súlad kontrastov, pretože cítim, že o mojej „neposlušnosti" hovoríš s hrdosťou matky, ktorá svojho syna vychovala tak, aby myslel a konal sám a zodpovedne.
Je utorok, tretieho novembra a na ulici sneží. Aj keď nie som v tejto chvíli s Tebou, ver, že mi nie je zima. Je to preto, že aj napriek desiatkam kilometrov, ktoré nás delia, tu niekde stále si. Vo vnútri ma hreje každá myšlienka na Teba, mami.
