Ostatné dni mám všetkého vyše hlavy.Našťastie, stále nie plné zuby. Spávam štyri hodiny denne a ako tak sa pokúšamrozdeliť svoj čas medzi prácu, podnik, priateľku, rodinu (bráško mal včera 14rokov, že gratulujem), kamarátov a ak sa podarí, uchmatnem si zopár minútaj pre seba. Jasné, že som vystresovaný a unavený. Samozrejme, že somnahnevaný na veci, čo sa dejú inak, ako si to predstavujem. Chvíľami mám pocit,že je to všetko zbytočné. A potom stačí okamih, keď vystrčím hlavu zosvojej bubliny a zbadám aké malicherné sú moje problémy.
Včera sme v kaviarni maľovali. Sviatok,obchody pozatvárané, maliar nachystaný a ja zistím, že nemám dostatokčervenej farby. Kamarátovi večer predtým ukradli mobil. Skvelý deň, preletelo mihlavou. A tak sme sadli do auta a trielili do Tesca kúpiť farbu,ktorú sme nevyhnutne potrebovali. Celou cestou sme rozoberali všetko, čo chcemeporiešiť, chvíľu si ponádaval kamarát, chvíľu ja. Jeden druhého sme hecovali a riešilineriešiteľné problémy. Hm, že problémy...
„Aké problémy?“, tíško prehovoril Ondrej, keďjej útle telíčko križovalo zebru pred obchoďákom. „Hlúposti,“ dodal som.
Cestou späť sme obaja mlčali. Ondrej pofajčieval, ja som sledoval mihotajúcu sa krajinu za okienkom. Farbu sme kúpili, podmik vymaľovali. A že problémy...
