Neviem, či je to výchovou, ktorú mi v detstve dali rodičia, alebo je to akýmsi samozrejmým presvedčením, že „ladies first". A to nielen pri otváraní dverí :-) Pokladám za prirodzené a v podstate sa nikdy ani nezamýšľam nad tým, že žene - či už je to kolegyňa, kamarátka, sestra, známa alebo priateľka - otvorím dvere, keď nastupuje do môjho auta. A aj ich zatvorím, samozrejme. Ak nerátam moju sestričku, takmer každá žena, každé dievča, ktorej som otvoril a pridržal dvere na mojom aute, na mňa vyvaľovala oči. Spočiatku som si vravel, že skrátka asi nemala dočinenia s chlapom, ktorý vedel, čo sa patrí. Ale keď vidím prekvapenie a miestami aj milú rozpačitosť v tvári deviatich z desiatich nasadajúcich, začínam o tom premýšľať.
Naposledy sa mi to stalo minulý týždeň, keď som si vyrazil s jednou známou na kávu. Po fajn strávenom večere som sa podujal, že ju „hodím" domov a než som sadol za volant, podišiel som k dverám spolujazdca, otvoril ich, umožnil dáme nasadnúť a až potom som obišiel auto a naštartoval. Keď aj Ivka na mňa vyvalila oči s vetou „nevedela som, že ešte existujú džentlemi", spýtal som sa jej, či jej doteraz naozaj žiaden chlap neotváral dvere. Pousmiala sa a povedala, že naozaj nie. Úsmev som jej opätoval a vyrazili sme na cestu.
Neviem, prečo sa zo vzťahu muža a ženy - a nemusí ísť vôbec o vzťah s hlbšou intimitou - vytrácajú tie pekné, starosvetské spôsoby. Trocha galancie, istý rešpekt, ktorý tu bol vždy a v poslednom čase akoby vymizol. Napokon, v ostatnom prípade bola pre mňa odmenou sladká pusa, ktorá nenaznačovala, že by šlo o rozlúčkovú... Neviem, či to bolo pre tie otvorené dvere. A to som jej ani nestihol povedať, že v mojom prípade to otvorenie a pridržanie dverí má aj celkom praktický dôvod: na aute nemám centrálne zamykanie.
