Neviem presne, čím to je, ale medzi najneobľúbenejších učiteľov patria slovenčinári. Vždy strohí, prísni. Istým spôsobom zadumaní a smutní ľudia. Len máloktorý slovenčinár, čo som počas života stretol, prežíval v súkromí harmonický život. Buď boli rozvedení, alebo sa svadbe oblúkom vyhli. Možno je to tým, že náplňou ich práce, ktorá je realizáciou ich citlivej duše, je čítanie a interpretácia kníh. A v knihách sa píše všeličo. Kniha má v sebe istý romantický rozmer, ktorý vyvstáva z unikátneho namiešania príbehu a lyriky, fikcie a skutočnosti. Ak je človek ponorený v knihách, skutočný svet tam za oknom sa naozaj javí drsný a - nepoetický.
Možno tento romantický rozmer obsahuje aj duša slovenčinára. Romantika, ktorá nedokáže v dnešnom svete nájsť uplatnenie inde ako v knihe alebo v šuflíkových básňach a prózach, ktorých autori nikdy nenájdu odvahu publikovať ich verejne. Sú na seba príliš prísni. Sú presvedčení, že s Dostojevským alebo Švantnerom sa jednoducho rovnať nemôžu.
Moja profesorka slovenského jazyka a literatúry bola tiež neobľúbená. Možno aj preto, že bola presne taká, ako väčšina slovenčinárov. Iná. Keď som pár rokov po maturite navštívil moju alma mater, bol som už dospelý chlap. Rozbehnutý pracovný život, sľubná kariéra, primerané sebavedomie, jasné predstavy o budúcnosti a cieľoch. Vyšla z kabinetu útla a zhrbená. Na malom nose komicky veľké okuliare s kosteným rámom (dnes sa vraví, že „oldschoolovým"). Decentná sukňa do polovice lýtok. Pod pazuchou hŕba neopravených testov. Pozdravil som ju a čakal na jej reakciu. Zastavila, prstom posunula okuliare vyššie ku koreňu nosa, privierala oči. Odpovedala mi na pozdrav zmäteným „dobrý deň".
„Vy ma nepoznáte, pani profesorka."
Ticho.
„Marek," predstavil som sa.
„Marek," povedala tichým hlasom, pomaly, akoby získavala čas prevaľovaním môjho mena na jazyku. A potom jej zažiarili oči a doširoka sa usmiala. „Marek," zopakovala oveľa pevnejšie.
Nepriniesol som jej kvety ani bonboniéru, moja návšteva bola spontánna. Možno by sa aj urazila a darček by neprijala. Príliš hrdá, odmeraná - taká ako bola vždy. Strávili sme pár minút rozhovorom o „novinkách" prevažne môjho života, lebo o chvíľu už musela bežať na ďalšiu hodinu.
Pani profesorka slovenčiny a literatúry. Za tých pár rokov zostarla, zhrbila sa, zoslabla. Ale keď jej zažiarili oči a po druhý raz vyslovila moje meno, v jej hlase sa zhmotnil onen romantický rozmer všetkých slovenčinárov. Dojímavý a krásny zároveň.
P.S.: Ako jediný z ročníka som sa rozhodol študovať slovenčinu na filozofickej fakulte v Bratislave. A štúdium som ukončil s vyznamenaním. Ďakujem, pani profesorka, za všetko, aj za ten romantický rozmer mojej osobnosti, ktorý si chránim zubami nechtami.
