Kasa preprogramovaná, eurobalíčky rozbalené, mince pedantne naukladané podľa nominálnej hodnoty v plastových mincovníkoch. Bolo krátko po druhej poobede, keď som si uvaril kávu a vyvalený v mäkkom kresle očakával prvých hostí. O pár minút prišli. Trojica mladých ľudí, možno okolo osemnásť. Keďže mám stále problém vyčarovať caffe late alebo vyšľahať mlieko do capuccina, obával som sa, že sa rozhodnú začať nový rok práve týmito nápojmi. Nemýlil som sa. Šikovný čašník po istom čase dokáže odhadnúť, čo si zákazník objedná, ešte skôr ako si niečo naozaj objedná. V ostatnom čase si partie stredoškolákov chodievajú nie na preso s mliekom alebo colu, ale na latte, capuccino, Viedenskú kávu a iné modifikácie kávy, ktoré pre mňa, neviem prečo, evokujú skôr dámske chute. K tomu neperlivá minerálka a ja naozaj začínam veriť, že metrosexualita sa netýka len oblečenia či vizáže.
Krátko po tretej dorazí partia chalanov, ktorí kaviareň opúšťali len pred niekoľkými hodinami. Zreteľne bledí ako novembrové sviečky, skrúcajú sa na gauči, mastia si bruchá a predbiehajú sa v rozprávaní, kto toho viac vypil, komu viac duní v hlave a kto kedy a koľkokrát „tyčkoval". Napriek tomu, že nepodporujem alkoholizmus, akoby mimochodom vyťahujem z chladničky fľašu hruškovice a začínam ju „čapovať" do štamperlíkov. Presne som trafil ich vkus. A navyše si objednali fľašu šampusu, vraj aby s pomocou bubliniek „vygrgali" včerajší, ba vlastne ešte/už dnešný obsah žalúdka. Ponúknem ich grilovanými bravčovými kolienkami, ktoré zo silvestrovskej párty zvýšili, pridám hudbu a sledujem, s akou chuťou chlapci jedia, pijú a pijú. Chlieb a hry...
Ďalší box obsadzuje partia rozšafných ľudí, ktorí si evidentne vychutnávajú blížiacu sa jeseň svojho života. Dve dámy a traja páni, všetci v nálade zrejme ešte z večera si rozkážu päť káv, dve vodky, tatranský čaj, dvakrát KBŠko a tak to otočia ešte zopár raz. Pri platení sa snažia zjednávať cenu. Rumenec v líci 55-ročnej dámy, teatrálne gestá a veľavravné žmurkanie ma presviedčajú. Dávam im zľavu 35 centov a partia rozveselená dobrým „nákupom" a výhodnou cenou s rachotom opúšťa podnik. Podávajú si ruky s osamelo vyzerajúcim, zarasteným bohémom.
Bohém sa posadí k baru, vytiahne špiccigáru a rozkáže si kávu s becherovkou. Chvíľu sedí, rozhliada sa okolo, pochváli dobrý vkus pri výbere obrazov. Predstaví sa mi ako významný umelec. Vraj práve tiež niečo maľuje. Zákazku do Nemecka za pol milióna korún. Keď mu prezradím, že dejiny umenia som študoval, oči mu zažiaria (po štvrtej becherovke ma to ani neprekvapuje) a začne rozprávať o svojich výstavách, o tom, koľko si dokáže zarobiť maľovaním, ale vraj je to práca ťažká. Inšpiráciu musí hľadať po celom svete. Sám si je vraj vedomý svojho čudáctva, keď niekoľko hodín meravo stojí pred kusom dreva alebo plátna, ale vraj to k tomu patrí. „Viete, my umelci sme iní ľudia," zopakuje a začína spomínať na svoje najlepšie umelecké kusy a najkrajšie ženy, ktoré mal a ktoré stále môže mať, len sa mu už akosi nechce, chýba mu inšpirácia, hoci - ako s úškrnom poznamenal - stále môže ako za mlada.
Blíži sa ôsma hodina a ja usudzujem, že je čas pomaličky zatvoriť podnik. Zaujimaví ľudia sa tam každý deň premelú. V ten prvý januárový deň roku 2009 som mal taký zvláštny pocit, že na okamih sme si boli všetci akýsi bližší. Neviem, či nás spojilo vzájomné žoviálne vinšovanie si do nového roka, zopár pohárikov tvrdého alkoholu alebo rozpaky a akási nedočkavosť, keď som im vydával zo slovenských korún za hrsť euromincí. V každom prípade: bol to celkom zaujímavý štart do nového roku.
