O cintorín nemeckých vojakov vo Važci je, na rozdiel od toho „nášho“ židovského, dobre postarané. Čerstvo pokosená tráva, poriadok. Scenéria Vysokých Tatier so snehovými čiapočkami na najvyšších vrchoch dodáva tomuto miestu zvláštnu atmosféru. Predchádzam sa po chodníčkoch lemovaných nízkymi krížmi. Pod každým niekto ticho spí. Niektorí vojaci majú mená, iní sú jednoducho označení ako „unebekannte Soldaten“. Pod jedným krížom ležia „drei unbekannte Soldaten“, pod iným „vier“. Je ich dosť. Vyše 6 000.
Pred kostolom v našej dedine stojí veľký pomník. V žulových doskách pozlátenými písmenami sú vytesané mená občanov, ktorí zahynuli v tragických rokoch 1939 – 1945. Nerátal som ich. Niektoré priezviská sú mi známe. Potomkovia mŕtvych žijú medzi nami. Aj ja som jedným z nich.
Keď človek dnes, po vyše 60 rokoch stojí na takýchto miestach, nemôže si nepoložiť otázku, čo to bola za doba. A v kútiku duše si želá, aby sa nikdy nevrátila. Po moci prahnúcich šialencov a ideologických zaslepencov je však na svete dosť – na východ aj západ od nás. Gott mit uns.
