Vatikán je štát ako každý iný. Ma svoje ekonomické a politické záujmy. Priznám sa, trocha ma však zaskočilo napríklad to, že predajne so suvenírami sú otvorené aj v nedeľu, v Deň Pána, že fotografovanie a kamerovanie je povolené aj na miestach, ktoré by mali inšpirovať skôr na kontempláciu a modlitbu, že húfy turistov prúdia v podzemí Baziliky sv. Petra popri hroboch pápežov a svätcov s hlasným rozhovorom a nemiestnymi poznámkami. Vatikánsky biznis je naozaj efektívny – pracuje s pamiatkami nevyčísliteľnej hodnoty a s ľudskou vierou v transcendentno.
A napriek tomu som v Bazilike sv. Klimenta pokľakol pred hrobkou, kde už vyše 1100 rokov odpočíva slovanský vierozvestca sv. Konštantín. Pri skromnom, mramorovou platňou označenom hrobe pápeža Jána Pavla II. som cítil živý odkaz tohto úžasného človeka. A v Sixtínskej kaplnke som s úžasom vzdával tichý hold genialite jedinečných Michelangelových fresiek.
Byť pútnikom dnes, v čase, keď sa úlomok z kríža, na ktorom bol umučený Ježiš Nazaretský, stáva významným obchodným artiklom, je zvláštne. Podivná pachuť v ústach a isté rozčarovanie ma dodnes neopustili, ale zároveň cítim, že duchovno z nášho sveta stále nevymizlo. Len je akosi náročnejšie ho nájsť. Aj preto je dnes púť pre veriaceho väčšou výzvou ako kedykoľvek predtým.
