Ich súperi boli na prvý pohľad zdatní a slušne vybavení. Jednotné dresy s logami svojho tímu, špeciálne bowlingové gule za niekoľko stoviek eur, spevňovače zápästia, vycibrená technika vrhu akú vídame v prenosoch na EuroSporte. Na „veľkomestských" tímoch bola zjavne viditeľná zohranosť, poznanie prostredia a dráh. Pri pohľade na dva záhorácke tímy sa väčšina z nich pousmiala.
Rozhodca, ktorý má na starosti dodržiavanie ligových pravidiel, ich hneď v prvý deň upozornil, že všetci musia mať tričkové košele rovnakej farby a čierne nohavice bez vrecák. Vraj sa pokúšali vybaviť si výnimku, lebo do dresov s logom svojho klubu investovali nemalú čiastku, ale neuspeli. Pravidlá sú pravidlá. V ďalších kolách im vyčítali, že jeden z päťčlenného tímu má tmavomodré nohavice, nie čierne. Iný má zasa príliš veľké vrecká. Veď je to jasne napísané v pravidlách.
Poniektorí súperi zadávali do zápisov sťažnosti, že niektorí nováčikovia mali rifle. Potom im prekážalo, že jeden z nich si dal malé pivo. Omyly, ktorých sa ako hráči neznalí nepísaných pravidiel a etiky dopúšťali, odmeňovali úškrnom a ironickými poznámkami typu: „Hráme so Záhorákmi, to v pohode vyhráme". Krútili hlavami nad nevyspelou technikou ich hodov. Veď používali len obyčajné gule, hádzali napriamo bez technickej rotácie, no hrôza. Čo však bolo horšie, tí týpci to hrať celkom vedeli. Veľa skúsených tímov porazili, zaradili sa k špičke tabuľky a všetkým to dávali najavo svojou spontánnou radosťou, naopak pri prehre, smútkom a sklamaním. Chýbala im profesionalita a distingvovanosť, príliš sa z hry tešili.
Exoti zo Záhoria hrajú našu „veľkomestskú" ligu už stvrtý mesiac. Ostatný raz, minulý týždeň, však odchádzali akýsi sklamaní. Krútili hlavami, radosť z hry sa niekde stratila. Keď som sa pýtal ich kapitána, v čom je problém, smutným hlasom povedal, že nebyť ich dvoch tímov v tejto lige, rozhodca by asi nemal komu neustále dohovárať a adresovať výčitky. Pritom som na vlastné oči videl, že členovia iných tímov tiež nemali tričká rovnakej farby a namiesto látkových čiernych nohavíc hrali v šuštiakoch. V ich prípade však rozhodca ani súperi takéto detaily neriešili. Veď je to predsa hra, neberme to vážne, bavme sa. Priznám sa, to sklamanie z prístupu, z toho, že akoby tu ani nešlo o spoločenskú hru na lokálnej úrovni, ktorej cieľom je príjemne strávený čas v spoločnosti kamarátov a ľudí s rovnakou športovou záľubou, som s tými nadšencami cítil aj ja. A cítil by som ho zrejme rovnako, aj keby som nebol jedným z nich.
