Včera mi cez ICQ napísalo jedno dievča. Zuzka. Úvodný nezáväzný pokec dvoch neznámych ľudí sa vykryštalizoval do niekoľkohodinovej virtuálnej debaty. Písali sme si o veciach, ktoré nás spájajú: o škole, práci, voľnom čase, záľubách. A potom som sa jej spýtal, či je šťastná. Odpovedala mi, že prežíva podivný pocit šťastia vyvolaný tým, že dnešný deň bol fajn, že v parku jej ruku oblizol psík, že malé dievčatko ju pozdravilo: „Dobrý deň, teta“... Vraj aj pre takéto momenty má rada život.
Na internete som raz narazil, okrem virtuálnej kamarátky Zuzky, aj na slovník, ktorý slovo „život“ vykladal v jedenástich významoch. Ten prvý znel, že život je „súhrn javov charakterizujúcich živý organizmus, biologické jestvovanie, op. smrť“. Druhá definícia označovala život za „jestvovanie človeka, obdobie medzi narodením a smrťou“. Obe definície majú čosi do seba. Život je súhrn javov, život je systém. Život sa týka živých organizmov, človeka. Je to čas, ktorý nám bol dopriaty medzi okamihom narodenia (či počatia) a okamihom smrti. Dátum prvého poznáme všetci, dátum druhého za nás do kameňa vytesajú iní. V každom prípade, najviac ma zaujala definícia číslo päť. Podľa nej je život „činnosť, energia, aktivita charakteristická pre živú bytosť“.
A ja tu teraz sedím na okraji postele so zaťatými päsťami. Neviem posúdiť, či meravé sedenie možno považovať za činnosť, či mám v sebe dostatok energie vyvinúť akúkoľvek aktivitu. Napríklad ráno vstať a vybehnúť do parku. Možno to skúsim. Pravdepodobne však nie. Uvoľním zovretie dlaní. V svetle nočnej lampy zrakom ohmatávam čiaru života, srdca, rozumu... A prsty ako kolíky. Meravé, akoby mi ani nepatrili.
Dnes v noci si usteliem na kameni.
