Ako píše na svojom blogu spolutvorca kampane Róbert Slovák jej autormi nie sú ekonómovia. A podľa toho ako vyzerá, asi sa ekonómami ani neradili.
Keďže slovenská ekonomika je výrazne závislá od zahraničného dopytu, zvýšenie domácej spotreby touto kampaňou je ako ísť s gumipuškou na indiánov. Ale ak si to platia z vlastného...
Smutnejšie je však to, že sa snažia potlačiť krátkodobé účinky krízy tým, čo ju vlastne spôsobilo.
Ekonómovia sa stále nevedia zhodnúť, či krízu spôsobila nenásytnosť bankových manažérov, alebo snaha politikov kúpiť si priazeň občanov lacnými hypotékami. Diskutujú či dôležitejším faktorom bola vysoká zadlženosť obyvateľstva alebo zlá regulácia finančných trhov.
Všetky tieto „piliere“ krízy však majú jedného spoločného menovateľa: chamtivosť a konzumistickú mentalitu, pričom hlavným generátorom tejto mentality je práve vplyv reklamy, predovšetkým televíznej.
Aby sme si rozumeli, ja nie som proti reklame ako takej, dokonca ju považujem za nevyhnutný prvok slobodnej spoločnosti. Neslobodno však prehliadať aj jej temné stránky.
Reklama je dôležitý komunikačný kanál marketingu a je dôležitou podmienkou inovácií. Bez reklamy by mali výhodu zabehnuté produkty a novinky by sa presadzovali veľmi ťažko. Nebyť reklamy, doteraz by sme možno nemali mp3 prehrávače, mobilné telefóny, müsli, či kreditné karty, a airbagy či klimatizáciu by mali len luxusné limuzíny.
Na druhej strane reklamné šoty, ktorými televízie denno-denne ovplyvňujú konzumentov im neustále vtĺkajú do hlavy, že nebudú šťastní, ak nebudú mať ten či onen produkt, skrátka hocičo, čo sa dá kúpiť za peniaze. Peniaze. Peniaze, za ktoré si možno kúpiť krásu, bezpečie, pohodlie, zdravie i šťastie sa stávajú ústredným motívom života ľudí. Toto je dôvod pre ktorý otcovia zanedbávajú rodiny, pre ktorý máme stále menej voľného času, pre ktorý sa sťahujeme do anonymných veľkomiest, pre ktorý sa rozpadávajú rodiny, pre ktorý sa rodičia boja mať deti.
Napriek tomu, že máme všetko, čo potrebujeme, zadlžujeme sa, aby sme si mohli kúpiť najnovší produkt, lebo podvedomie zmanipulované reklamou nám nahovára, že to je to, čo nám chýba, aby sme boli spokojní.
Túžba zabezpečiť si čo potrebujem je prirodzená a legitímna. No vďaka (aj) pôsobeniu reklamy (zvlášť televíznej) sa z nej stalo neovládateľné monštrum, ktoré nás zotročilo a núti nás ísť v honbe za blahobytom na doraz, čo nevyhnutne vyúsťuje do kríz, ako je tá dnešná.
Nepochybujem, že reklamné firmy to s kampaňou myslia vážne. Dávajú do toho značné prostriedky a dokonca sa konkurenti dokopali k bezprecedentnej spolupráci. Sú však zaslepené svojou vlastnou manipuláciou a túžbou po riešení tu a teraz, tak ako o tom stále presviedčajú svoje cieľové skupiny.
Slovenské reklamné spoločnosti a médiá so súčasnou krízou nič neurobia. Mohli by však prispieť k tomu, aby sme sa v budúcnosti podobným krízam vyhli. Mohli by sa skúsiť dohodnúť ako eliminovať negatívne dôsledky reklamy, za ktoré sú spoluzodpovedné, a ktorých dôsledky znáša celá spoločnosť. Mohli by sa dohodnúť na výraznom znížení reklamného priestoru v televíziách. Mohli by výraznejšie sprísniť kritériá pre pravdivosť reklamy a tiež sa dohodnúť že prestanú s manipuláciou detí. Mohli by sa dohodnúť, že odstránia reklamné pútače z bezprostredného okolia ciest a prispejú k zníženiu nehodovosti.
Napriek tomu, že z dlhodobého hľadiska by z toho mali úžitok aj pracovníci v reklame, je zrejme naivné domnievať sa, že by sa k niečomu takému odhodlali. Tí, ktorí to môžu ovplyvniť sú príliš zacyklení v kolektívnej chamtivosti. Bez takýchto opatrení však akákoľvek iniciatíva proti kríze bez ohľadu na to, koľko do nej investujú, bude vyznievať smiešne, či až cynicky.
Zrejme raz príde čas, keď verejnosť pochopí, že to tak už ďalej nejde a reklamnému biznisu pristrihnú krídelká rôznymi štátnymi reguláciami. To je však hlavným protagonistom reklamnej branže dnes zrejme úplne ukradnuté.
