Zjednodušene sa dá povedať, že do tábora pravice, ako sa jedni nazývajú, sa zaraďujú tí, pre ktorých je dôležité sloboda človeka a veria, že prosperujúcu spoločnosť môžu vytvoriť len ľudia, ktorí slobodne rozhodujú o svojej ekonomickej aktivite a ktorí disponujú svojím majetkom podľa vlastného uváženia. Proti pravičiarom stoja prívrženci ľavice, ktorí tiež vychádzajú z toho že každý človek má nesmiernu hodnotu, no nie všetci sa dokážu o seba postarať rovnako dobre a z toho vznikajú mnohé nespravodlivosti a tie treba zmierňovať rôznymi spoločenskými mechanizmami prerozdeľujúcimi bohatstvo v prospech tých menej úspešných.
Na základe svojho základného presvedčenia potom jednotlivé skupiny vytvárali rôzne teórie o optimálnom fungovaní spoločnosti. Pravicové teórie sú príťažlivé svojou realistickosťou a pragmatickosťou. Ľavicové zase majú v sebe veľké čaro idealizmu vďaka tomu, že ich základom je myšlienka solidarity so všetkými.
Toto čiastočne vysvetľuje aj to, prečo aj v krajinách, ktoré na vlastnej koži zažili totálne zlyhanie extrémne ľavicovej marxisticko-leninskej ideológie stále veria populistickým politikom, ktorí sa označujú za ľavičiarov. Títo si požičiavajú ľavicové teórie na to, aby na ich základe ponúkli ľuďom predstavu spoločnosti, kde sa všetci budú mať dobre.
Ľavicová teória v rukách populistického politika môže byť veľmi zákernou zbraňou. Pod rúškom idealizmu mu umožňuje hladkať kolektívne aj individuálne ego voličov a pri tom nebadane získať obrovskú moc. Aby totiž zabezpečili solidaritu, musia prerozdeľovať obrovské prostriedky. Toto bohatstvo musí štát buď vytvoriť pomocou štátnych podnikov alebo ho zobrať ľuďom pomocou daní. Čím väčší tento balík je, tým ľahšie z neho kradne.
Preto títo politici šíria mýty, ktoré vyzerajú príťažlivo a zároveň posilňujú úlohu štátu. Medzi najznámejšie patria:
Trhová ekonomika spôsobuje, že bohatí sú stále bohatší a chudobní sú stále chudobnejší.
Kapitalisti (podnikatelia) sa bezohľadne pachtia za ziskom, ktorý si potom napchajú do vlastných vrecák (bánk) a preto sú vlastne len príživníci, ktorých treba držať na uzde, alebo v najlepšom prípade sú nutným zlom.
Iným nebezpečným mýtom napríklad je, že nadnárodné monopoly (napríklad reťazce na fastfood, alebo výrobcovia presladených sýtených nápojov) udržujú svoje nekvalitné výrobky na trhu len vďaka masívnej reklame, ktorú si menší výrobcovia nemôžu dovoliť. Možno by bolo lepšie reklamu zakázať, aby mali šancu aj tí mali.
V prvých rokoch existencie samostatného Slovenska sa cieľavedome propagoval tiež mýtus, že zahraniční podnikatelia budú ožobračovať Slovenský národ, preto treba podporovať, či dokonca vytvárať domácu kapitálotvornú vrstvu. Keď sa potom ukázalo, že známi predstavitelia slovenských kapitalistov zruinovali majetok, čo dostali za zlomkovú cenu, začal sa vytvárať mýtus o tom, že veľkí zahraniční investori (v tomto prípade sa im nehovorí kapitalisti) sú dôležití pre vytváranie nových pracovných miest a preto ich potrebujeme stimulovať (podplácať) tzv. štátnou pomocou.
Veľmi zaujímavý mýtus sa zjavil pri schvaľovaní zdravotníckej reformy: verejné peniaze zdravotného poistenia z princípu nesmú produkovať zisk a preto nemocnice a poisťovne nesmú fungovať ako súkromné spoločnosti.
Samozrejme toto neznamená, že ľavicové hodnoty sú celkom nesprávne. Naopak, je našou povinnosťou stále hľadať spôsoby, aby každý človek mohol žiť dôstojný a plnohodnotný život, pretože všetci sme bratia a nesmieme byť k sebe ľahostajní. V rámci tohto hľadania a aj aby som sa niečo naučil chcem napísať niekoľko príspevkov.
