Solidárny kapitalizmus III - Je možná sociálna spravodlivosť?

História ukázala, že takéto riešenia škodia všetkým, bohatým i priemerným a ak z toho má niekto úžitok, tak hlavne tí, ktorí vedia využívať známosti, obchádzať byrokratické pravidlá a vedia sa priživovať na práci iných. Stačí sa pozrieť aké príjmy mali priemerní pracujúci vo vyspelých trhových ekonomikách a aké mali takmer všetci v takzvaných vyspelých socialistických ekonomikách.   Niektorí na toto namietajú, že bohatstvo kapitalistických štátov pochádzalo z vykorisťovania krajín tretieho sveta. Ako však mohlo také Dánsko, Rakúsko, Švajčiarsko, či Luxembrsko vykorisťovať iné krajiny viac ako napríklad Sovietsky Zväz so svojím jadrovým arzenálom? A ktoré krajiny plánujeme vykorisťovať my, Maďari, či Poliaci, pri dobiehaní ekonomík Európskej únie?   Prax ukazuje, že sociálna spravodlivosť sa nedá dosiahnuť tým, že obmedzíme príjmy boháčov. Návod na blahobyt širokých vrstiev obyvateľstva treba hľadať inde.   Ako je možné, že v krajinách západnej Európy Severnej Ameriky je oveľa nižšia miera sociálnej nerovnosti ako napríklad v Rusku alebo v krajinách Latinskej Ameriky, či Afriky? Odpoveď paradoxne znie: "Je to preto, že vyspelé krajiny majú slobodnejšiu, číže liberálnejšiu trhovú ekonomiku." Vyzretý slobodný trh má totiž zaujímavú schopnosť vytvárať bohatstvo pre drvivú väčšinu obyvateľov. Ako je to možné?  Slobodné trhové prostredie totiž okrem toho, že umožňuje najefektívnejšiu produkciu bohatstva, vytvára podmienky na jeho prirodzené rozdeľovanie. V socialistických školách nás učili, že v kapitalizme platí, že čím produktívnejšia spoločnosť, tým väčšmi sú v nej robotníci vykorisťovaní. Výsledkom tejto lži je mýtus, že bohatí sú stále bohatší a chudobní sú stále chudobnejší. Peniaze však netvoria automaticky ďalšie peniaze ako si to myslel Karol Marx. Peniaze samé o sebe sa len znehodnocujú (Mimochodom za výraznej pomoci štátu. „Jediné, čo štát dokáže efektívne zabezpečiť je obrana a znehodnocovanie meny cez infláciu.“, Peter Drucker, A Functioning Society, New Jersy, 2002) Je to ľudská iniciatíva, vynaliezavosť a tvorivosť a ľudská práca, ktorá v spojení s peniazmi vytvára ďalšie bohatstvo.   Slobodný trh je totiž jedna veľká súťaž, kto ponúkne kvalitnejší výrobok lacnejšie a rýchlejšie. Naviac, celá spoločnosť sa tak rýchlo mení, že to, čo sa dobre predávalo včera sa dnes nemusí predávať vôbec. Nikto, ani ten najsilnejší hráč na trhu si nemôže byt dnes istý, že o niekoľko rokov neskrachuje. Tí najsilnejší sú totiž najväčšmi vystavení útokom ostatných, ktorí sa snažia odkrojiť si z ich zákazníckeho koláča. Okrem toho tí, ktorí dosiahli veľký úspech majú tendenciu zaspať na vavrínoch a odrazu zistia, že musia bojovať o holé prežitie. Podnikateľské dejiny sú plné goliášov, z ktorých sa stali trpaslíci alebo úplne zmizli z povrchu zemského. V skutočnosti existuje len veľmi málo firiem, ktoré dokážu byt úspešné viac ako desať rokov. Svedčí o tom aj to, že motorm najvyspelejších ekonomík, ako napríklad v USA, sú malé firmy (97% exportérov USA sú malé firmy) a priemerná životnosť podniku je okolo 30 rokov a stále sa skracuje.   Aj Ján Pavol II v encyklike Centesimus Annus píše, že v súčasnosti je hlavným zdrojom bohatstva ľudí je inteligentná práca, teda práca vykonávaná na základe kvalitných znalostí.   Obrovské rozdiely medzi hŕstkou boháčov a množstvom hladujúcich chudákov živoriacich v chatrčiach Latinskej Amerike, Ázii existujú paradoxne len preto, že nemajú dostatočne slobodný trh, je tam obrovská korupcia a štát zasahuje do ekonomiky tak, že podporuje tých najbohatších, pretože sú to práve oni, ktorí majú najväčší vplyv na politikov a úradníkov. V skutočnosti teda zásahy štátnych inštitúcii, okrem toho že znižujú celkovú výkonnosť ekonomiky, pomáhajú bohatým, aby bohatli ešte rýchlejšie a chudobným skôr škodia. Tak sa udržujú pri moci politici a úradníci, ktorí majú podporu bohatých a zároveň i chudobných a nevzdelaných, ktorí vidia, že štát predsa len niečo robí a veria, že je to v ich prospech, hoci v skutočnosti je to práve naopak.   Slobodný trh, aj napriek tomu, že má množstvo nedostatkov má jednu obrovskú pozitívnu stránku - umožňuje voľnu súťaž, gigantické preteky vynaliezavosti a usilovnosti. Veľké firmy i jednotliví podnikatelia súťažia, kto vymyslí lepší produkt, kto ho vyrobí lacnejšie, kto získa pre seba kvalitnejších pracovníkov, ktorých musí samozrejme dobre zaplatiť.   Trh teda nielenže napomáha efektívne vytvárania bohatstva ale ho aj jeho prirodzene prerozdeľovanie.   Musíme si však mat na pamäti, že trh nie je ani zďaleka riešením všetkých ľudských problémov. Trh len vytvára prostredie pre efektívne vytváranie bohatstva pre všetkých. Nič viac. Užívanie bohatstva je však len jeden z mnohých rozmerov ľudského bytia. Trh nijako nerieši oblasť duchovných hodnôt, dokonca mnohokrát ničí duchovné hodnoty. Slobodná súťaž výrobcov materiálnych produktov vedie k tomu, že vymýšľajú všemožné lákadlá, aby zamerali pozornosť ľudí len na určité materiálne stránky ich života a tým automaticky zatláčajú do úzadia duchovný rozmer.   Obrovské riziko predstavujú aj informácie ak sú nesprávne alebo ak je ich nedostatok. Podstatou trhu je slobodné rozhodovanie jednotlivcov a organizácii. Ako sa však môžu rozhodnúť dobre ak nemajú presné a správne informácie? A má vôbec každý možnosť dostať sa aspoň k tým najdôležitejším informáciám a spracovať ich? Žiadny trh tiež nevyrieši otázku, čo s tou malou skupinou ľudí, ktorí sa z rôznych dôvodov nedokážu ani len zapojiť do súťaže a ocitnú sa uväznení na okraji spoločnosti. Trh umožní vytvoriť ostatným dostatok prostriedkov aby sa mohli postarať o tých najchudobnejších avšak nikoho nedonúti, aby tak aj urobil. Toto všetko sú veľké výzvy trhovo orientovaných spoločnosti, ktorým sa musíme venovať. Máme však vyriešený aspoň jeden problém, zabezpečiť materiálny blahobyt pre široké vrstvy obyvateľstva..