Pamätám si, že moja bezprostredná reakcia bolo ohromenie. Použitie civilných lietadiel na teroristické útoky a rozsah škôd nás úplne zaskočili. Uvedomil som si, ako sme zraniteľní. Ak si toto dovolia voči najmocnejšej krajine sveta, kto pred podobným osudom ochráni nás? Tu sa naša bezvýznamnosť ukazuje ako výhoda. Bolo však úplne jasné, že toto nemôžeme použiť ako výhovorku aby sme ostali bokom. New York nebolo len nejaké mesto na ďalekom kontinente. New York tak trochu patrí aj nám všetkým, ktorí zdieľame západné civilizačné hodnoty. Aj ja, hoci som za oceánom nikdy nebol, som sa v tej chvíli cítil new-yorčanom.
Vyhlásenie vojny proti terorizmu však malo ďaleko od optimálnej reakcie a pre môj idealizmus bol sklamaním. Podľa mojich vtedajších predstáv by mal sebavedomý a vyspelý národ reagovať rozvážnejšie. Chceli sme sa tváriť sebavedomo, ale v skutočnosti sme boli len pyšní. Dnes viem, že národy ako také nemajú vysoké IQ a zvlášť v časoch krízy reagujú skôr pudovo než racionálne. Celý Západ sa nechal zaviesť do tejto pasce strachu a agresivity, ako sa to vlastne dalo aj predvídať.
Vpád do Afganistanu sa tým pádom stal realistickou nevyhnutnosťou. Hoci som bol vtedy pacifista, rozumel som pohnútkam, ktoré k tejto vojne viedli a vo svojom vnútri som nedokázal ani odsúdiť, to že sa do nej zapojilo aj Slovensko. Naši blízki spojenci boli napadnutí a ak sa rozhodli brániť sa, hoci aj nie najmúdrejšie, nemohli sme ich nepodporiť.
Útok na Irak, to bola už iná káva, a rovnako ako ten, desať rokov predtým, podľa mňa úplne zbytočná tragédia.
Vojna proti terorizmu nerozvrátila len Blízky východ ale aj celý Západ. Naučili sme sa žiť v strachu a obavách. Naše spoločnosti sa zradikalizovali a mnohí z nás sa nechali zviesť vábením jednoduchých riešení. Toto priviedlo k moci mnohých populistov. Teroristický útok pred dvadsiatimi rokmi do určitej miery splnil svoj účel: rozvrátiť našu civilizáciu.
Čosi sme sa však pri tom aj naučili. Dnes už vieme, že ak nás uštipne včela, nemá zmysel hádzať do včelína granát. Aj to, že okupáciou nikde demokraciu nevybudujeme. A možno aj tak trochu začíname tušiť, že si musíme dávať veľký pozor na našich vnútorných démonov a nedovoliť im aby prebrali kontrolu nad našimi pocitmi a hlavne naším správaním.
