Neviem, či je celý spis Gorila autentický ale v zásade ma neprekvapil. Ani osoby a obsadenie, ani výška provízii ani spôsob fungovania systému.
Osobne som presvedčený, že ak by sa striktne dodržiaval zákon, 90% všetkých doterajších ministrov a minimálne 60% poslancov by malo sedieť v base za korupciu alebo zneužívanie právomocí. A to sa ešte snažím nebyť veľmi prísny.
Gorila totiž popisuje len odpočúvania schôdziek z jedného konšpiračného bytu ale takýchto stretnutí, telefonátov a odkazov sa každý rok uskutočnia tisícky. A všade sa vysokopostavení ľudia dohodujú na tom, ako si zo spoločného majetku uliať časť pre seba alebo pre svojich sponzorov, či „akcionárov". A ani zďaleka nejde len o privatizáciu. Sú to fondy, tunelovanie štátnych podnikov, "kreatívne" používanie štátnych hmotných rezerv, rozkrádanie štátneho majetku, poskytovanie predražených služieb a tovarov štátnym inštitúciám a podobne.
Koncom deväťdesiatych rokov som pracoval pre jednu finančnú skupinu ako námedzný manažér. Tam sa vedelo presne, ktorá strana, ktorý podnik tuneluje a viac menej sa vedelo, koho treba podplatiť, ak sme tam chceli robiť biznis. Bez toho to jednoducho nešlo. Tu nešlo o to, že sa podplácalo, aby vybrali moju ponuku a nie konkurentovu. Bez úplatku vás ani nepustili do hry. Ak sme chceli dať ľuďom robotu a dodávať počítače napr. na ministerstvo obrany, museli sme dať ministrovi obálku. Cash. Vtedy to bolo nejakých 15% z celkovej sumy. O to sme si samozrejme mohli navýšiť predajnú cenu. Nemohli sme predsa na tom škodovať. Jediný, kto na to doplatil bola spoločná kasa, ale koho to zaujímalo?
Možno nie všetky obchody fungovali takto, ale toto bol bežný štandard. Celý ten systém bol takto vyladený. Jednoducho ak niekto chcel hrať čisto, to je jedno, či na jednej alebo na druhej strane, ostatní ho odtiaľ rýchlo dostali, nemohli predsa pripustiť, aby im „kazil morálku" v ich lovnom revíri.
Samozrejme, boli tu strany, ktoré to chceli robiť akosi slušnejšie a robili aj systémové zmeny, aby korumpovanie bolo zložitejšie (zákon o slobodnom prístupe k informáciám, povinné zverejňovanie zmlúv na internete a podobne) ale aj ony boli súčasťou systému a tiež museli nasýtiť svojich sponzorov. Bez nich by sa jednoducho nedostali do hry.
Najhoršie boli obdobia keď tu diktovali štandardy ľudia ako Mečiar, Slota či Fico. Tí práve menili systém tak, aby sa korumpovalo ľahšie a aby samotný systém, podporoval korupciu. Asi najhoršie to bolo koncom poslednej Mečiarovej vlády, keď bola verejnosť taká presýtená škandálmi, že aj keď minister dopravy za štát podpísal zmluvu s vlastnou firmou, že Železnice budú prepravovať ich vagóny lacnejšie, táto informácia nevzbudila takmer nijaký rozruch.
Otázka je, čo s tým? Ako ďalej?
Neverím na jednoduché, radikálne a rýchle riešenia. Tie prakticky vždy situáciu len zhoršia. Ešte stále máme v čerstvej pamäti, ako dopadol systém, ktorý pomocou revolúcie skonfiškoval súkromníkom továrne aby odstránil vykorisťovanie robotníkov. Tento systém nakoniec z týchto robotníkov urobil svojich otrokov a útek trestal smrťou. Okrem iného spôsobil obrovský morálny úpadok a je dokonca aj jednou z príčin súčasnej vysokej miery korupcie.
Úplne stačí krátky pohľad na mapu vnímania korupcie a vidíme, že v Európe krajiny, kde vládli komunisti, sú na tom oveľa horšie ako tie, v ktorých boli funkčné pluralitné demokracie. Dokonca sa z nej dá povedať, že fungujúce a stabilné pluralitné demokracie sú najlepším liekom proti korupcii.
Inými slovami, dá sa povedať, že potrebujeme viac trpezlivosti. Nemajú pravdu tí, čo tvrdia, že za 22 rokov od pádu komunizmu sa tu nič nezmenilo (k lepšiemu). Okrem výrazného rastu životnej úrovne sa napríklad zvýšila citlivosť na vnímanie korupcie. To, čo sa teraz vyjavilo prostredníctvom spisu Gorila a vyhnalo do ulíc tisíce ľudí, bolo v druhej polovici deväťdesiatych rokov denne v novinách a nikým to netrklo. Toto mi dáva obrovskú nádej.
Pred takými pätnástimi rokmi sa ani nesnívalo o takých protikorupčných opatreniach na polícii ako dnes, keď už vzbudzuje pozornosť aj informácia, že nefunguje poriadne systém náhodného prideľovania evidenčných čísel vozidiel. Vtedy sme nesnívali, že by niečo také (ako náhodné prideľovanie) bolo pre políciu vôbec prijateľné. Mali sme oveľa vážnejšie problémy.
Aj teraz občas urobíme riadny krok späť, ako napríklad vymenovanie Harabina za predsedu najvyššieho súdu, odmietnutie vymenovania riadne zvoleného generálneho prokurátora, či vyhnanie provízii za prideľovanie eurofondov na 30%, ako sa to dialo za minulej vlády, ale okrem toho sa robí aj mnoho pozitívnych krokov a celkový dlhodobý vývoj ide dobrým smerom.
Je len potrebné stále vytvárať tlak na politikov a verejných činiteľov, pozerať im na prsty a hlavne vo voľbách nekompromisne trestať predovšetkým korupčné správanie a konflikty záujmov, ktoré sú preň živnou pôdou. A, prečo nie, občas si aj ísť zakričať na námestie, hoci nie vždy musíme súhlasiť so všetkými úletmi, ktoré z tribún zaznejú.
