Do Progresívneho Slovenska ma priviedla teológia

V rozhovore sa dočítate:

·        Ktoré obdobie bolo pre teológa Ondrej Prostredníka najťažšie v živote.

·        Prečo sa stal progresívnym politikom.

·        V čom spočívajú príčiny homofóbie v cirkvách na Slovensku.

·        Čo sa pokazilo v Evanjelickej cirkvi po páde totalitného režimu.

·        Prečo sa dnes cirkvi stále cítia ohrozené.

Osobný príbeh

Pre mňa najťažšie obdobie bolo hneď po tom, ako mi biskupi odobrali poverenie vyučovať.

Ako sa stane z farára politik?

V mojom prípade to súvisí s tým, že som už ďalej nevidel možnosť pôsobiť v Evanjelickej cirkvi. Ja som od malička vyrastal v cirkvi. Môj otec bol farár pri Trenčíne, vyštudoval som evanjelickú teológiu. Bol som farárom, potom som roky pôsobil na Evanjelickej bohosloveckej fakulte.

Ako veriaci som citlivo vnímal postoje, respektíve mlčanie veľkých cirkví na Slovensku v takých otázkach, ako je silnejúca xenofóbia či recidívy fašizmu. Časom som začal sám verejne vystupovať.

Moje spoločenské postoje, ktoré vždy vychádzali z môjho teologického, kresťanského presvedčenia, ma postupne priviedli aj k obhajobe práv LGBTI ľudí. To bola téma, v ktorej som v prostredí vlastnej cirkvi narazil. Biskupi mi odobrali poverenie vyučovať na teologickej fakulte.

Po tom, ako som musel odísť z teologickej fakulty, som ešte skúšal získať farárske miesto. Nesmel som vyučovať teológiu, ale kázať mi priamo nikto nezakázal. Tak som sa uchádzal o miesto farára v Bratislavskom cirkevnom zbore, ktorý ma pozval. V našej cirkvi máme však takú podmienenú demokraciu, že cirkevné zbory si síce volia svojich farárov a farárky, ale kandidátov musí  odsúhlasiť biskup. Tento súhlas som nakoniec nedostal. Dôvodom boli zjavne moje postoje na obhajobu práv LGBTI ľudí. To bol ten bod, v ktorom som si povedal, že ak nemôžem učiť na fakulte ani pôsobiť ako farár, tak chcem tie dary, tie schopnosti, ktoré mám, využiť pre spoločnosť tak, že sa budem angažovať politicky.

Stále ťažko nesiem, že mám na hlave nasadenú kacírsku čapicu.

Bolo to ťažké?

Pre mňa najťažšie obdobie bolo hneď po tom, ako mi biskupi odobrali poverenie vyučovať. Vedenie fakulty sa radilo s právnikmi, ako to vyriešiť. Vysokoškolských pedagógov na teologickej fakulte totiž nezamestnáva Evanjelická cirkev. To znamená, že ja som nemal pracovnú zmluvu s našou cirkvou ale s Univerzitou Komenského. Univerzita, na druhej strane, musí rešpektovať poverenie biskupov. Oni povedali: „Tento človek nemôže vyučovať pre nás teológiu.“ Dekan to vyriešil takým spôsobom, že preklasifikovali moje miesto na výskumného pracovníka, čím splnili prianie biskupov. Nebol som v kontakte so študentmi, neprednášal som.

V tej dobe som mal aj pomerne veľký grant z Agentúry pre podporu vedy a výskumu. Pracovali sme na skúmaní Lutherovych spisov. Fakulta mala záujem, aby som ten výskum dokončil. Ja som sa pohyboval po škole, ale nesmel som sa rozprávať so študentmi. Chápal som to tak, že keďže nemôžem prednášať, znamená to, že nemôžem mať vplyv na študentov a nemal by som s nimi byť v kontakte. Aj študenti boli v rozpakoch. Keď sme sa stretli na chodbe, tak sme sa  pozdravili, ale to bolo asi všetko. Toto bolo pre mňa to najťažšie obdobie. V prostredí, v ktorom som pôsobil 20 rokov, som si zrazu pripadal ako vyhnanec, alebo ako človek, ktorý má nejakú nákazlivú chorobu, ktorému sa všetci vyhýbajú.

Tento stav trval od septembra 2017 do mája 2018. Vtedy moja pracovná zmluva, ktorú som mal na dobu určitú, vypršala. Ja by som síce bol rád pokračoval v práci výskumníka, ale fakulta už nemala záujem.

Potom už veci nadobudli spád. Ja som sa uchádzal o to farárske miesto, ako som spomínal. V tom období som zároveň dostal ponuku ísť do politiky. Po tom ako som nedostal súhlas od biskupov, rozhodol som sa prijať ponuku kandidovať do Európskeho parlamentu na kandidátke Progresívneho Slovenska.  To už nebolo ťažké. Naopak, bolo to čosi nové, čosi veľmi vzrušujúce. Bola to pre mňa výzva a naučil som sa pri tom mnoho nových vecí.

To, čo stále nesiem ťažko je, že dodnes moja cirkev neprehodnotila vyjadrenie vtedajšieho zboru biskupov, ktoré ma označilo za kvázi „kacíra“, teda za človeka, ktorého názory sú neprijateľné. Stále ťažko nesiem, že mám na hlave nasadenú kacírsku čapicu. Dodnes cirkev nechce o tejto téme hovoriť a ani jej nové vedenie túto vec nechce otvárať. Mnoho ľudí sa ma pýta, či ma už rehabilitovali, ale zatiaľ sa to nestalo.

Ak si ľudia nevyberajú sexuálnu orientáciu, nemôžeme vytvárať také pravidlá, ktoré ich za to trestajú.

Ale pokiaľ ja viem, tak predtým si so súčasnými biskupmi ľudsky mal dobré vzťahy.

Áno, a aj teraz máme ľudsky dobré vzťahy. Nekričíme na seba, nevyhýbame sa jeden druhému. Keď sa stretneme, podáme si ruky. Ale tento môj biľag stále leží ako také neviditeľné bremeno medzi nami.

Prečo si sa začal angažovať v otázke LGBTI ľudí, hoci si musel vedieť, že to povedie k roztržke?

Pre mňa je to principiálna otázka. Ak si ľudia nevyberajú sexuálnu orientáciu, nemôžeme vytvárať také pravidlá, ktoré ich za to trestajú...

Čo myslíš tým trestaním?

Použil som slovo trest v tom zmysle, že ľudia, ktorí chcú žiť ako pár rovnakého pohlavia, v dlhodobom vernom vzťahu, ktorý je založený na láske, sú v prostredí cirkvi potrestaní tým, že ich spolužitie sa vytláča na okraj, že ľudia si pred tým zakrývajú oči. Ľudia okolo nich si „šuškajú“, vedia, že to existuje, ale nechcú to uznať. A to je pre týchto ľudí strašné utrpenie. V tom zmysle je to veľký trest.

Ako teológ som si to nevedel dať dohromady. Podľa mňa je to obrovský konflikt vo vnútri teológie. Teológia odmieta akceptovať poznanie súčasnej lekárskej vedy. Stále vychádza z predpokladu, ktorý sa odráža v biblických textoch, že sexuálna orientácia je výsledkom nejakej nálady, nejakého rozhodnutia a preto môže hovoriť, že človek za takéto rozhodnutie nesie plnú zodpovednosť a je to hriech. Ak sa takýto teológ rozpráva s odborníkmi, ktorí sa venujú sexuológii tak sa musí dostať do konfliktu.

Toto je poznanie, ku ktorému som aj ja dospel, a vyzýval som cirkev aby sme aj my, ako teológovia seriózne diskutovali. Zároveň som navonok, do spoločnosti, vysielal signály ktorými som sa snažil ľuďom z LGBTI komunity ospravedlniť za to, že cirkev takto ku nim pristupuje. Že často musia od cirkvi počúvať veci, ktoré sú urážlivé, zraňujúce. Že ma to veľmi trápi a že my, ako cirkev, pracujeme na tom, aby sa to zmenilo. V tomto zmysle to pre mňa bola zásadná vec.

Vedel som, že táto téma bude v Evanjelickej cirkvi narážať na odpor. Tie signály som dostával, aj som im rozumel. Nečakal som však, že biskupi siahnu po tom najtvrdšom riešení. Znamenalo to zastavenie mojej akademickej kariéry, nemohol som ďalej postupovať a pracovať na mojej profesúre. Nakoniec som musel odísť z prostredia, na ktoré som bol od malička nastavený.

Ja by som bol radšej, keby som bol mohol s týmito názormi pôsobiť v cirkvi a pomaly meniť to prostredie.

Podľa mňa je to istým spôsobom hrdinstvo.

Ja som to tak nikdy nevnímal. Je však pravda, že ten postoj, ktorý som zaujal, len málokto v cirkvi dokázal nasledovať. Súkromne mi hneď po týchto udalostiach veľa ľudí vyjadrilo podporu. Takmer nikto však verejne nedokázal vystúpiť s tým, že takáto vec do dnešnej evanjelickej cirkvi nepatrí. Viem, že v tom čase biskupi dostávali vyjadrenia zo zahraničia, či už ústne alebo písomné. Naša partnerská Českobratrská církev evangelická v reakcii na moje vylúčenie napísala list, v ktorom ponúkali našej cirkvi svoje skúsenosti. Oni majú za sebou už nejakú cestu v tejto téme, a chceli pomôcť. Ako som sa neskôr dozvedel od mojich českých priateľov, naši biskupi im odpovedali v zmysle, že je to vnútorná vec slovenskej Evanjelickej cirkvi a že si neprajú, aby sa do toho miešali.

V našom prostredí, či už farárskom alebo cirkevnom to bolo veľmi rozpačité. Veľmi si cením, že cirkevný zbor Bratislava Staré Mesto sa postavil verejne na moju stranu. V občianskom prostredí tiež zaznela vlna protestov proti konaniu biskupov. Ale zvnútra cirkvi alebo fakulty nevzišla žiadna širšia koordinovaná verejná výzva na zmenu postoja biskupov ani na začatie diskusie o tejto téme. Toto bol pre mňa signál, že asi som urobil niečo, čo možno bolo predčasné. Nálada vo vnútri cirkvi a na fakulte ešte zrejme nedozrela na to aby, sme vedeli túto tému uchopiť a seriózne sa jej venovať.

Zdá sa mi však, že za tých šesť rokov, ktoré odvtedy uplynuli, sme sa predsa len trochu posunuli vpred. Už to nie je také obrovské tabu. Keď ľudia vyjadria postoj, ktorým obhajujú práva LGBTI ľudí, už im neberú povolenie vyučovať. Takže časy sa trochu menia. Veľmi dobrým príkladom toho je aj aktuálna iniciatíva, v ktorej ľudia z prostredia evanjelickej cirkvi vyzývajú vedenie cirkvi na hľadanie novej podoby spolunažívania s ľuďmi s menšinovou sexuálnou orientáciou a rodovou identitou.  Ja by som bol radšej, keby som bol mohol s týmito názormi pôsobiť v cirkvi a pomaly meniť to prostredie. Už to však môžem robiť len zvonku.

Progresívne Slovensko

Hovoril si, že keď si stratil možnosť pôsobiť v Evanjelickej cirkvi, oslovilo ťa Progresívne Slovensko. Prečo ťa oslovili, mal si s nimi nejaký kontakt už predtým?

Priamo nie. Cez niekoľkých mojich priateľov, ktorí sa pohybovali v tom prostredí, som sledoval jeho zrod so záujmom, ale nezapájal som sa do toho. Vtedy som sa videl viac v akademickom a cirkevnom prostredí, než v politike. Progresívne Slovensko sa potom z občianskeho združenia transformovalo na politické hnutie a začalo sa zapájať do verejného diskurzu. Ja som bol aktívny ako publicista a moje postoje boli pomerne známe...

Aj si sa zviditeľnil na Bratislavskom Pride.

Áno. Potom sa odohrala tá tragická udalosť, keď zastrelili novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu, Martinu Kušnírovú. To spustilo pohyb, ktorý sa prejavil demonštráciami Za slušné Slovensko. Tam ma, na moje prekvapenie, organizátori pozvali, aby som niekoľkokrát vystúpil. 

Susedná, Českobratrská církev evangelická prešla dlhým procesom a ešte stále ním prechádza. Len nedávno ich synoda umožnila, aby farári a farárky ich cirkvi požehnávali spolužitie párov rovnakého pohlavia.

Ako si ty vnímal Progresívne Slovensko (PS) v čase, keď ti dali ponuku?

Tí moji priatelia, ktorí sa podieľali na príprave tohto projektu (PS) boli z teologického, cirkevného prostredia. To, čo som sa od nich dozvedal, sa mi pozdávalo. Súznelo to s mojimi  teologickými pohľadmi, ktoré som rozvíjal, najprv ako farár a neskôr ako akademik. A súznelo to aj s mojou občianskou predstavou toho, čo by som si prial pre Slovensko, aby sa posunulo smerom k takému usporiadaniu spoločnosti, aké som poznal v zahraničí.

Mal som možnosť štyri roky žiť a pracovať vo Švajčiarsku. Aj neskôr, keď som pôsobil v ekumenickej rade cirkví, som často cestoval. Tam som videl ako funguje zdravý vzťah medzi štátom a cirkvou. Videl som, že v hodnotách Progresívneho Slovenska sa tieto veci zrkadlia. Preto bol pre mňa tento projekt príťažlivý. Keď som teda dostal ponuku za nich kandidovať, zdalo sa mi logické vstúpiť aj do tejto strany, hoci si to vtedy ani nekládli ako podmienku.

A dnes?

Páčil sa mi aj ich dôraz na to, že fakty sú dôležité, že vedecké poznanie je dôležité. To sú veci, ktorými sa musíme riadiť, ak chceme mať v spoločnosti poriadok.

Ja nie som ekonóm a ani neriešim ekonomické politiky PS. Mňa oslovuje to, ako sa PS pozerá na človeka, na jeho individuálne slobody a práva. Aj preto sa v strane venujem ľudsko-právnym témam a konkrétne náboženskej neutralite štátu. To je to,  čo ma v politike zaujíma, a kde chcem prispievať a smerovať k tomu, aby Slovensko bolo moderným európskym štátom

Slovensko skôr, či neskôr bude stáť pred otázkou manželstva pre všetkých, pretože to je úplne prirodzený vývoj vo všetkých európskych krajinách.

S našimi cirkvami to asi nebude jednoduché. Tie na Západe majú k ľudsko-právnym otázkam iný postoj, nie?

Áno, hneď susedná, Českobratrská církev evangelická prešla dlhým procesom a ešte stále ním prechádza. Len nedávno ich synoda umožnila, aby farári a farárky ich cirkvi požehnávali spolužitie párov rovnakého pohlavia. Tam je to možné aj preto, lebo ČR má na to právny rámec. Niekto môže povedať, že na Slovensku je táto diskusia predčasná, lebo zatiaľ spoločnosť ani nemá civilný inštitút pre takéto páry...

Ale predsa uznáva partnerstvá uzavreté v iných krajinách...

Aj s tým je problém. O to sa teraz vedie spor. Je to takzvané právo na rodinný život. Je niekoľko rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých naše úrady musia uznať takéto spolužitie. Tu však narážame na množstvo praktických konkrétnych problémov, pretože to je u nás neznámy pojem.

Ja si myslím, že Slovensko potrebuje modernú úpravu v tejto veci. My, ako PS, máme v našom programe celkom jednoznačne to, že chceme predložiť návrh na to, čo my nazývame životné partnerstvá pre všetkých. Sme si vedomí aj toho, že Slovensko skôr, či neskôr bude stáť pred otázkou manželstva pre všetkých, pretože to je úplne prirodzený vývoj vo všetkých európskych krajinách.

Netajíte sa teda tým, že vám ide o zrovnoprávnenie LGBTI ľudí aj v otázke manželstva.

Nie, netajíme. Ja však vždy k tomu dodávam, že to v žiadnom prípade neznamená, že štát keď príjme zákon o životnom partnerstve pre všetkých, alebo neskôr o manželstve pre všetkých, bude nútiť cirkvi, aby požehnávali takéto spolužitie. To je naplno vnútorná vec cirkví, či sa pre taký krok rozhodnú, alebo nie. Toto budú vzťahy, ktoré budú registrované na matrike a je len na jednotlivých cirkvách, či takéto zväzky budú požehnávať.

Agenda sexuálnych menšín je považovaná za ľavicovú. Je PS ľavicové?

(smiech) Túto nálepku sa nám mnohí snažia vtlačiť, čo je veľmi nefér. Keby sme si to rozobrali, tak to, čo sa dnes označuje ako progresívna politika je niečo iné. Progresívne Slovensko kladie veľmi veľký dôraz práve na rozvoj podnikania.

Uznávam, že, keď zdôrazňujeme, že ak máme ako spoločnosť prežiť, tak musíme byť inkluzívni, že musíme brať ohľad na tých, ktorí sú slabší, tak toto môže pôsobiť ľavicovo. Ale to sú sociálne dôrazy ku ktorým sa my hlásime, nie je na tom nič marxistické. To je kresťanské, ak už to chceme nejako pomenovať.

Teológia

Kolegovia z teologickej fakulty chodia do zahraničia a veľmi dobre vedia, že súčasná teológia sa na tieto témy pozerá celkom inak.

Povedal si, že do PS ťa priviedlo to, že ich hodnoty súzneli s tvojimi teologickými pohľadmi. Rozumiem tomu dobre, že k politike ťa priviedla teológia?

Áno. Myslím, že by sa to dalo celkom dobre zastrešiť jedným slovom, ktoré, žiaľ, dnes v slovenskej spoločnosti mnohí vnímajú ako nadávku, a to je liberalizmus. Povedal by som, že ja ako teológ, som sa postupne prepracovával od pôvodne konzervatívnejšieho čítania biblických textov ku kritickej a liberálnej teológii...

Čo je to liberálna teológia?

Je to pojem, ktorý spadá do určitého historického obdobia. Dnes už vlastne ani nehovoríme o liberálnej teológii, to je čosi, čo zodpovedá nejakému historickému vývoju v devätnástom storočí. Táto teológia je úzko spojená s takzvanou historicko-kritickou metódou skúmania biblických textov. Je to metóda, ktorá dbá o to, aby sme biblické knihy, čítali ako antické texty, ktoré vznikali v nejakom kontexte, za ktorými stoja autori s nejakým príbehom, s nejakou motiváciou.

V mnohých prípadoch dokonca, hlavne v Starej zmluve, vieme rozlíšiť aj viaceré vrstvy toho, čo dnes pred nami stojí ako jednoliaty text. Pri tomto historicko-kritickom skúmaní zisťujeme, že je tam niekoľko rôznych textov, ktoré nejaký editor potom spracoval do jedného celku. Tento vedecký, kritický prístup k Písmu ponúka odpovede na mnohé otázky, na ktoré tá, povedal by som, viac fundamentalisticky orientovaná teológia, neodpovedá. Prípadne na ne odpovedá takým spôsobom že: „to musíš prijať vierou“.

Ak berieme Bibliu doslova, nájdeme v nej rôzne texty, ktoré vyvolávajú otázniky. Napríklad biblická správa o stvorení, ktorá hovorí o tom, že vesmír bol sformovaný za šesť krát dvadsaťštyri hodín. Ak sledujeme poradie v akom je opísané stvorenie a postavíme to vedľa toho, čo pozorujeme pomocou exaktných prírodných vied, tak tam je nesúlad. Keď sčítame všetky chronologické údaje v textoch starej zmluvy, dospejeme k tomu, že vek vesmíru by mal byť okolo 6 000 rokov. A my sa musíme rozhodnúť. Buď prijmeme to, že autori týchto textov odpovedali na otázku, ktorú oni v tej dobe mali, (o tom ako sme sa tu ocitli, o tom kde je náš pôvod), alebo povieme, nie, toto je exaktný opis toho, ako to bolo. Takto odpovedajú mnohí fundamentalistickí teológovia. Ich argumentom často je, že veda má teraz nejaké poznanie, ale to je dočasné, to sa mení, a kto vie, na čo všetko ešte my, ľudia našim rozumom prídeme.

Pre mňa je tento fundamentalistický prístup veľmi ťažko akceptovateľný. Oveľa dôveryhodnejší je kritický prístup, v ktorom ja dokážem prijať tieto texty s ich posolstvom. Pretože tam stále Božie posolstvo je, hoci neberiem tie biblické texty ako učebnicu prírodopisu alebo presný výklad dejín.

Prečo však toľkí teológovia a farári stále odmietajú takýto logický prístup k chápaniu Písma?

Podľa mňa je to veľmi jednoduché. Je to tým, že v Evanjelickej cirkvi na Slovensku sa po revolúcii ‘89 presadili v teológii fundamentalistické prístupy k Biblii, a nie to, čo nazývame kritická teológia. Mne sa to zdá pokrytecké. Kolegovia z teologickej fakulty chodia do zahraničia a veľmi dobre vedia, že súčasná teológia sa na tieto témy pozerá celkom inak. Ale oni tu, doma, nemajú odvahu učiť modernú teológiu, lebo vedia, že cirkev by ich stigmatizovala, že sú liberáli. Ja si pamätám, že tento zápas prebiehal už v čase, keď som študoval v osemdesiatom druhom až osemdesiatom siedmom roku. Na teologickej fakulte sa hovorilo o „ortodoxoch“ a „liberáloch“. Liberáli vtedy boli akoby tí „zatratenia hodní“. Aj stále sú. V skutočnosti to boli ľudia, ktorí kriticky pristupovali k biblickým textom.

Toto je mentalita, ktorá prevláda v cirkvi. Ja sám, keď som učil na teologickej fakulte, som sa stretával s tým, že študenti prichádzali k nám s týmito fundamentalistickými postojmi. V diskusii na hodinách nebolo možné ich presvedčiť. Alebo to aj akceptovali, ale keď skončili štúdium, vrátili sa naspäť k fundamentalistickým postojom, a šírili ich vo svojich cirkevných zboroch a v prostredí cirkvi. My, ako fakulta sme teda zlyhali v tom, aby sme odovzdali dnešnej generácii evanjelických farárov súčasný teologický pohľad, ktorý sa nazýva kritická biblická teológia. Hoci musím povedať, že sa to postupne mení a je stále viac rozhľadených kolegov a kolegýň aj na fakulte aj v cirkvi .

Ja ako teológ to chápem tak, že v prvom rade je dôstojnosť človeka.

Čo to znamená pre život cirkvi?

Premieta sa to do toho, ako farári uvažujú o rôznych oblastiach kresťanského života, ako je otázka rovnoprávneho postavenia žien, otázka LGBTI ľudí, dokonca aj vzťah k Izraelu, alebo vzťah k moslimom či telesné tresty detí. Je to celá škála tém, kde títo ľudia argumentujú fundamentalisticky, lebo tak ich to naučili a tak sa im to zdá správne.

Vezmime si napríklad telesné tresty detí. To je mimoriadne výbušná téma. Keď ju človek otvorí v kresťanskom prostredí, tak ľudia často úplne s kamennou tvárou argumentujú, že predsa v biblických textoch rodičia majú prikázané trestať deti. Áno, samozrejme, že povedia, že s mierou, že nehovoríme o trestoch, ktoré nejakým spôsobom deti dokaličia. Ide o obyčajné zaucho, alebo udretie po zadku.

Dnes ale každý vývinový psychológ povie, že to je neprijateľný zásah do integrity dieťaťa. Ono to vníma ako násilie, a neskôr ten vzorec opakuje vo výchove vlastných detí.

Na Slovensku, na rozdiel od iných európskych štátov, máme zákonnú úpravu, ktorá umožňuje rodičom používať takzvané primerané výchovné prostriedky. Samozrejme v zákone sa nehovorí, že rodičia môžu fackať deti, ale je tam napísané: „primerané výchovné prostriedky“. To je jedna z vecí, ktoré je potrebné zmeniť.

Keď však človek takúto diskusiu otvorí, tak sa vyroja rôzne skupiny a hovoria: „Vy chcete to, čo je v Nórsku, že budete za nami sliediť, a keď zvýšime hlas na naše deti, tak nám ich budete brať.“ A tak ďalej. Pri obhajobe práva na primerané telesné tresty argumentujú pritom biblickými textami.

To isté sa týka rovnoprávneho postavenia mužov a žien. Napríklad otázka súhlasu pri intímnom živote. To sú veci, ktoré títo ľudia na základe svojho fundamentalistického prístupu k biblickým textom obhajujú: „Čo? Aký súhlas? Veď je to manželská povinnosť!“

To je to, čo je v PS pre mňa dôležité. Lebo ja ako teológ to chápem tak, že v prvom rade je dôstojnosť človeka. Človek je obrazom Božím. Človek je slobodná bytosť, ktorú je potrebné rešpektovať.

Konzervatívne utiekanie sa k zjednodušeným, ale presne daným biblickým odpovediam, sa núka ako keby zrozumiteľnejšia a jednoduchšia cesta na udržanie aspoň nejakého počtu ľudí v prostredí cirkvi. Podľa mňa je to úplne mylná stratégia.

Dnes sa mi zdá, že ľudia už nepotrebujú cirkev na to, aby pre nich tvorila alternatívny priestor, priestor slobody.

Mnohí si myslia, že život viery je život podľa zákona, nie život podľa evanjelia. To je obrovský omyl!

Je ale zaujímavé, že za socializmu bola cirkev otvorenejšia, hoci bola pod oveľa silnejším vonkajším tlakom.

Je to možno dané tým, že vtedy cirkev nemusela tieto témy riešiť. Cirkev vtedy bola priestorom, v ktorom bolo možné žiť inak, ako vo verejnom živote. Bola priestorom pre oveľa úprimnejšie vzťahy medzi ľuďmi, kde sa človek nemusel pretvarovať, na rozdiel od bežného života v škole, v práci či dokonca medzi kamarátmi. Myslím si, že to bolo to podstatné, čo sme v cirkvi žili. Proste boli sme spolu.

Dnes sa mi zdá, že ľudia nepotrebujú cirkev na to, aby pre nich tvorila alternatívny priestor, priestor slobody.

Keď sme nastavovali procesy v cirkvi po osemdesiatom deviatom, urobili sme podľa mňa chybu. Nastalo totiž obdobie veľkej eufórie. Množstvo ľudí sa odrazu vracalo do cirkvi. Toto nás trošku, ako keby opilo, a nedokázali sme predvídať, že ten efekt uvoľnenia  totalitného tlaku proti cirkvám sa stratí.

Nepredvídali sme ani to, že celá spoločnosť v  otvorenom priestore začne riešiť úplne iné otázky.

Myslím, že v cirkvách sme zabudli, že chceme dopriať ľuďom osobnú slobodu. Ako keby sme začali žiarliť na to, že spoločnosť, ktorá bola totalitná, sa zrazu stala slobodnou. To potom doviedlo ľudí, ktorí boli zodpovední za chod cirkvi, aby začali nastavovať procesy skôr tým smerom, že život viery je život podľa zákona, nie život podľa evanjelia. To je obrovský omyl, ktorému prepadla možno celá moja generácia v Evanjelickej cirkvi.

Cirkvi sú de facto vysoko chránenými inštitúciami.

Možno aj preto si cirkvi nevedia získať sympatie mimo okruhu svojich veriacich.

Áno, cirkvi sa dokonca stavajú do takej pózy, že sa chápu ako ohrozený druh v spoločnosti. Ja rozumiem čo tým myslia. Cítia, že prestávajú mať taký dosah na ľudí, ako zvykli mať. Preto sa cítia byť v ohrození, a procesy, ktoré sa odohrávajú v spoločnosti, vnímajú ako procesy namierené proti cirkvám.

Na druhej strane je ten pocit ohrozenia úplne neodôvodnený. Cirkvi si po roku ’89, v novom usporiadaní spoločnosti, dokázali získať množstvo privilégií. Právny systém Slovenskej republiky je nastavený tak, že hádam niet zákona, v ktorom by nebola poznámka, že toto sa nevzťahuje na cirkvi, alebo že toto sa rieši v zákone o náboženskej slobode, atď. Ten systém je teda nastavený tak, že cirkvi sú de facto vysoko chránenými inštitúciami. Napriek tomu ľudia, ktorí v nich pracujú a ktorí majú zodpovednosť za ich profilovanie, majú pocit, že celá spoločnosť je nastavená proti nim. To je zaujímavý paradox.  

Ľudia v konzervatívnom spektre cirkvi cítia toto ohrozenie, a označujú ho ako ideologický tlak. Hlásajú, že tu je akási nová filozofia, ktorá tradičný pohľad kresťanstva na svet vytláča na okraj hlavného spoločenského prúdu. Ten pocit, že cirkvi sú pod nejakým frontálnym útokom, a že sa stávajú obeťami, ten pramení z toho, že to, čo cirkvi dnes hovoria, je formované fundamentalistickým prístupom k biblickým textom a vyznieva to ako úplne odtrhnuté od reálneho života. Posolstvo cirkvi ide pomimo reálne potreby ľudí. Potom je pochopiteľné, že kazatelia, ktorí nedokážu prejsť nejakým procesom sebareflexie, to vnímajú tak, že niekto im chce vnútiť, čo majú hovoriť.

Vidíme to napríklad pri otázke LGBTI ľudí. Keď dnes niekto povie, že akceptuje prírodovedné poznanie a vysvetlenia sexuológov, že tí ľudia sú jednoducho takí, a teológ mu na to odpovie, že to je hlúposť, že to tak nemôže byť, tak takúto odpoveď nikto neprijme. Je mi to ľúto.

To potom vedie k tomu, že z tohto ultra-konzervatívneho cirkevného prostredia zaznievajú hlasy, že tu je nejaká nová ideológia, ktorá ide utláčať kresťanov. Ale to tak vôbec nie je! Sú tu myšlienkové prúdy, ktoré sú veľkou výzvou pre konzervatívne prostredie a toto prostredie sa musí naučiť odpovedať a diskutovať o týchto témach. Nemôže to vybaviť kým, že: „Ja sa s vami nebavím, ja o týchto veciach nebudem hovoriť. Vy ste tu prišli na to, aby ste ma zničili, a vy ste nejaká ideológia, ktorá tu už bola.“  Často aj zaznieva, že: „Vy ste neo-marxisti, ktorí chcú zaviesť novú totalitu.“ A tak ďalej. Úplný blud!

V skutočnosti nikto nevnucuje kazateľom, čo majú hovoriť z kazateľní. Oni sami si však musia uvedomiť, že tu nejde o to, že by ich niekto chcel obrať o ich postavenie v spoločnosti, ale cirkvi samé sa fakticky stávajú nezrozumiteľnými a nedôveryhodnými pre obrovské množstvo ľudí.

Je nevyhnutné, aby sme v cirkvách urobili túto reflexiu. Inak stratíme posledné zvyšky dôveryhodnosti, ktorá je nevyhnutná na účinné ohlasovanie Božieho Slova. 

Je tu akýsi konkurenčný boj. Fundamentalistickí teológovia odpovedajú na otázky, ktoré si nikto nekladie a na skutočné otázky reagujú spôsobom, ktorý je pre ľudí nezrozumiteľný a nedáva im zmysel.

Teológovia, vychádzajúci z historicko-kritického prístupu k biblickým textom, teológovia, ktorí sa snažia vo svojej zvesti reflektovať aktuálne otázky ľudí, odpovedajú na ne tak, že rešpektujú ľudskú dôstojnosť. V tomto zmysle je to, k čomu sa hlási Progresívne Slovensko vo veľkom súlade s evanjelickou teológiou, tak ako ju chápem ja.

Čakajú nás voľby. Čo myslíš, aké bude Slovensko o päť rokov?

Hm, asi by som v tejto chvíli parafrázoval „klasika“: Nie som prorok. (smiech). Odpoviem tak, že v tejto chvíli mám napriek všetkým predvolebným prieskumom nádej. Nádej, že Slovensko si v týchto voľbách vyberie ľudí, ktorí dokážu našu krajinu posunúť medzi moderné európske krajiny. Veľa v týchto dňoch cestujem a rozprávam sa s ľuďmi. Rád by som zreprodukoval jeden rozhovor so starším pánom v Trenčíne. Spomínal na hodiny náboženstva s mojím nebohým otcom, ktorý tam niekedy v 50-tych rokoch pôsobil ako kaplán. Povedal mi, že popri mnohých pútavých biblických príbehoch si zapamätal, ako im môj otec vždy pripomínal, že Biblii porozumejú, len keď za budú zaujímať aj celý antický svet. Ten pán má dnes vyše 80 rokov a povedal mi, že on a jeho deti a vnúčatá volia Progresívne Slovensko. Vtedy som pochopil, že už pred 70 rokmi tu boli osvietení farári, ktorí vedeli vychovať tolerantnú a rozhľadenú generáciu. A to mi dáva nádej, že Slovensko bude po týchto voľbách o päť rokov oveľa tolerantnejšou a prosperujúcejšou krajinou s ľuďmi, ktorí si nadovšetko cenia slobodu.