Nie ako za socializmu. Vtedajší štát ma oberal o slobodu, o poznanie, o svedomie, o pravdu, o majetok, o schopnosti a nútil ma aby som s ním vo všetkom súhlasil a verejne mu pritakával.
Krátke obdobie po novembri '89 bolo plné eufórie a novej nádeje.
Keď sa dostal k moci Mečiar začalo byť zase dusno. S obavami som sledoval dianie v krajine a bál som sa aká bude budúcnosť, lebo smer vývoja ma desil. Stále väčšia izolácia od demokratického sveta, posilňovanie väzieb na imperialistické nevypočítateľné Rusko, útoky proti menšinám, bezostyšné rozkrádanie, politici sa korupciu už ani nesnažili maskovať, spravodajské hry, zneužívanie tajnej služby, zastrašovanie a terorizovanie oponentov, vyhrážanie sa menšinám, snaha získať kontrolu nad všetkým a všade dosadiť svojich ľudí. Keď zasadal parlament alebo vláda, vždy som tŕpol, akú búdu to na zase na nás ušijú. Vtedy som pochopil, že okrídlená veta "Keď zasadá parlament, majetok a sloboda občanov sú ohrozené", ktorá sa mi zdala pritiahnutá za vlasy, môže byť niekedy trpko pravdivá.
Po voľbách v '98 som si veru vydýchol. A ukázalo sa, že oprávnene. Hoci politici naďalej klamali, kradli a nechávali sa podplácať, už to bolo v oveľa menšej miere a robili to decentne. Možno sa to nezdá, ale aj zdanie slušného správania sa politikov, je pre spoločnosť prospešné. Čo však bolo najdôležitejšie, robili systémové zmeny, ktoré potláčali korupciu, napomáhali efektivitu, prinášali viac slobody a dôvery do spoločnosti. Keď znížili daň z príjmu na 19 percent, mal som po prvýkrát v živote pocit, že štát prestáva pre mňa byť hrozbou a začína mi byť partnerom a hovoril som si, že pri robení daňového priznania už budem dbať nie len na literu ale aj na ducha zákona. Zdalo sa mi, že sme za vodou.
V posledných mesiacoch ma však zase chytá blbá nálada. Najprv som si myslel, že sa pánovi Ficovi nanajvýš podarí spomaliť ekonomický rast a že napriek tomu, že sa spolčil s politickou spodinou, až tak veľa škody nenarobí. Myslel som si, že arogantné a tupé prejavy predsedu vlády a niektorých jeho ministrov sa postupne zmiernia a po čase sa začnú správať normálnejšie. Začínam mať však obavy. Útoky proti médiám, vyhrážanie sa podnikateľom, boľševické pokusy siahať ľuďom na majetok na dôchodkových účtoch, v zdravotných poisťovniach, pri vyvlastňovaní neprestávajú. Vládni politici neustále zneisťujú spoločnosť návrhmi úplných absurdností v zákonoch. Keby to aspoň bola len dymová clona, ale oni niektoré veci naozaj presadili!!!
Všimol som si, že keď sa v správach spomenie zasadanie vlády alebo národnej rady, poskočí mi srdce a s napätím čakám, čo si zase na nás vymysleli.
Nemám z toho dobrý pocit, ale hádam sa to ešte dá napraviť.
Tak čo s tým urobíme, súdruhovia? Je rok po voľbách a ste za politiku tejto krajiny zodpovední, spamätajte sa už konečne!
