Lucia Krutá (Twitter @LulaCruel) je dobrovoľníčka, aktivistka, matka, občianka a kamoška s modrými vlasmi a dvomi papagájmi. Človek, ktorý veľa dostal, lebo veľa dáva. Prečítajte si rozhovor s ňou.
Ja ťa poznám z Twitteru. Osobne sme sa zoznámili na demonštrácií na SNP po vražde na Zámockej. Zaujala si ma nielen svojimi modrými vlasmi, ale tým, ako si okolo seba na Twitteri dokázala vytvoriť komunitu ľudí, ktorí, ako som neskôr zistil, sa radi stretávajú aj v reálnom svete. Ako sa ti podarilo dať dokopy toľko fajn ľudí?
Podľa mňa tam dosť zohralo úlohu, že ľudia boli frustrovaní z Facebooku. Na Twitter prešli tí, ktorým vadila vulgárna komunikácia na Facebooku. Tým pádom už tá základňa bola iná.
Ja som známa tým, že stále organizujem nejaké zbierky, že furt niečo pýtam. Tým pádom sa na mňa naviazali tí správni ľudia. Ľudia, ktorí sú otvorení, ľudia, ktorí chcú pomáhať, chcú komunikovať. Ja som to vycítila a tak nejako som sa toho chytila, že poďme sa stretnúť aj mimo internetu.
Mala si k tomu aj nejaký konkrétny impulz alebo to len tak nejako postupne vyplynulo?
Tak nejako to postupne vyplynulo. Lebo som aj dobrovoľník v Centre pomoci pre Ukrajinu v Auparku a teda som aj viackrát cez Twitter prosila, aby ľudia prispeli na zbierku. A ľudia na to reagovali a prinášali pomoc. Tak som sa stretla raz s jedným, raz s druhým, potom s ďalším... Videla som, že sú to všetko fajn ľudia a povedala som si, že by bolo dobré, keby sme sa takto stretli aj viacerí. Takto to teda vzniklo, že som sa najprv ja spoznala osobne s niekoľkými a potom som, navrhla, aby sme sa viacerí stretli, zoznámili sa, porozprávali.
Ako si sa dostala k tomu dobrovoľníctvu v Auparku?
No, keď sa začala vojna, ja som bola z toho zdrvená a hľadala som spôsob ako pomôcť. Na hranicu som ísť nemohla a tak som premýšľala, ako pomôcť tu. Najprv som začala robiť na Bottovej, kde mesto Bratislava zorganizovalo informačné centrum pre odídencov, takže tam som chodila po robote na večerné smeny. Časom bolo roboty na Bottovej menej, tak som začala chodiť do Auparku.
Takže nerobíš to len preto, že potrebuješ mať nejaký spoločenský život, že sa doma nudíš.
Nie. Pre mňa to bola potreba. Ja som cítila, že musím urobiť viac ako len čítať správy a pozerať, čo sa tam deje. Chcela som pomôcť. Začala som teda najprv s dobrovoľníctvom a potom prišli aj ďalšie aktivity.
Aké?
No, také čo robím samostatne. Dala som sa dokopy s ďalšími ľuďmi, čo chodia do Ukrajiny priamo a pomáham zbierať nejaké veci alebo aj finančné prostriedky. Potom sa za to nakupuje to, čo tam potrebujú: drogériu, zdravotnícky materiál, nejaké veci pre vojakov...
motorové píly
Hej to bola prvá zbierka. Takže už som expert na to, ako vybrať motorovú pílu, ako sa tam musí miešať benzín s olejom :-). Teraz hľadám vojenské uniformy.
Mesiac išli. Lebo išli pešo. Cez nejakých 13 ruských blok-postov prešli, kde boli kompletné prehliadky, vypočúvania, ponižovanie. Ony keď sem prišli, to boli „vypľutí“ ľudia. To vidíš na tom človeku, že prežil niečo hrozné.
Čo ťa k tomu vedie?
To, že sa mám dobre. Ja sa mám výborne. Každý človek, čo by sedel tam na Bottovej, na registrácií tých odídencov, kde som bola aj ja... ja som videla tých ľudí. To boli zničení ľudia, ktorí opustili svoje domy. Prišli s jedným kufrom, igelitkou. To bolo všetko, čo si mohli so sebou zobrať. Vysokoškolsky vzdelaní ľudia, ľudia s dobrou prácou... prišli sem ako poslední chudáci. Ja sa mám oproti ním kráľovsky. Takže obetovať kvôli nim niečo zo svojich peňazí alebo zo svojho času, možno z nejakého svojho komfortu, to je to najmenej, čo môžem urobiť. Nechcela by som dopadnúť ako oni. Nikto by nechcel dopadnúť ako oni. A to keby videli tí „odporcovia vojny“, keby počuli tie príbehy, to je hrozné.
Rozprávali ti často svoje príbehy?
Niektorí rozprávali. Ja som sa nikdy nepýtala. Ale keď tam čakali, veľakrát začali rozprávať sami. Jedna pani, napríklad išla s mamou a s dcérou. Mesiac išli. Lebo išli pešo. Cez nejakých 13 ruských blok-postov prešli, kde boli kompletné prehliadky, vypočúvania, ponižovanie. Ony keď sem prišli, to boli „vypľutí“ ľudia. To vidíš na tom človeku, že prežil niečo hrozné.
Niektorí to potrebovali zo seba dať von, potrebovali rozprávať. Ďalší mi hovorili ako spali v krytoch. Týždeň sa napríklad neumývali a ako záchod mali len jedno vedro. Hrozné. To je hrozné. To si nevieme predstaviť.
Kde berieš na to toľko energie?
Mám veľa rôznych koníčkov. To ma nabíja.
Dnes som sa práve rozprávala s jedným chalaniskom, ktorý tiež robí zbierky. Kládol mi na srdce, aby som si dávala pozor aby som nevyhorela. Ja som aj chcela teraz v lete urobiť si trochu voľno. Aj dať pokoj ľuďom, od ktorých stále pýtam pomoc, aj sebe dať pokoj. Ale to sa nedá. Proste poprosia ma, potrebujeme teraz toto, toto. Tak čo im poviem? Že nie? Že počkajte, vyzbieram vám tie škrtidlá na na zastavenie krvácania v septembri? No, nie. Tak keď to potrebujú teraz, tak budeme zbierať teraz.
Hovoril mi teda ten chalanisko: „Dávaj si bacha, aby si nevyhorela.“ A ja mu hovorím: „Vieš čo? Normálne som zistila, že nemám tento problém.“
Dosť rada cestujem. Chodievam na také krátke výlety, to ma vždy tak dobije energiou.
A potom mám aj doma rôzne, koníčky: ručné práce – vyrábam náušnice, šperky. Teraz sa chcem naučiť háčkovať.
Viem o tebe, že okrem tohto všetkého sa angažuješ aj politicky. Naposledy si kandidovala vo voľbách do miestneho zastupiteľstva.
K tomu som sa dostala viac, menej náhodne. U nás, v Senci, Progresívne Slovensko postavilo svojich kandidátov. A keďže ja, okrem iného aj fotím, tak som im robila fotky na kampaň. Popri tom sme sa samozrejme rozprávali a nejako z toho vyplynulo, že by som s nimi mohla kandidovať aj ja. Vidím napríklad, že naše mesto ani zďaleka nevyužíva potenciál, ktorý má a ja by som mohla nejak pomôcť. Tak som sa teda k ním pridala a urobila som nakoniec fotku na kampaň aj sebe (smiech).
A prečo práve Progresívne Slovensko? Bolo to len kvôli tomu, že sa s nimi poznáš?
Nie (smiech). Ja som PS volila aj v predošlých voľbách, aj do Európskeho parlamentu. Jednoducho, páči sa mi kultúra tej strany, spôsob komunikácie. Ja som vždy vo voľbách musela ťažko premýšľať, koho voliť. Vždy to bolo tak, že, bože, ktorého vybrať? Keď som spoznala PS, tak som konečne zistila, že mám stranu, ktorú budem voliť s radosťou.
Prečo?
Mnohí im vyčítajú, že sú ľavicoví. Ale podľa mňa ľavicoví nie sú. Áno, majú v sebe ten prvok solidarity a to sa mi veľmi páči, ale vidím, že majú veľkú mieru zodpovednosti za celú spoločnosť. Nie je to strana, ktorá sa jednostranne zameriava len na podnikateľov, alebo len na dôchodcov. Záleží im na všetkých. Aj na rôznych menšinách, aj na budúcich generáciách. Oni jediní z politikov hovoria: „Nemyslime teraz len na seba, ako my si naplníme vrecká, ako my sa máme mať dobre. Poďme sa trochu uskromniť, nemusíme mať všetko, hneď, okamžite. Myslime aj na budúcnosť!“ Toto nehovorí nahlas okrem nich ani jedna strana.
Okrem toho zmyslu pre zodpovednosť, čo sa ti na nich ešte páči?
Zelené témy a LGBTI.
Ako má niekto tmavú pleť, tak je niekto homosexuál. Nevybral si to ten s tou tmavou pleťou a nevybral si to ani ten homosexuál. Prečo by sme ich mali odsudzovať?
Prečo LGBTI? Si lesba?
Nie, nie som lesba. Ani v blízkej rodine nikoho takého nemám. Ale sú to ľudia, ako my. Tým, že cestujem po celom svete, ja to tam vidím. Koľkokrát si videl u nás dve ženy alebo dvoch mužov viesť sa za ruky?
No, ešte som si nevšimol.
Ja som bola teraz v Londýne, tam je to úplne bežné. V Španielsku? V silno katolíckej krajine? Úplne bežne tam takéto páry stretávaš. Len u nás sa to považuje za nonsens. A spôsobujú to politici, oni sa ich snažia vyčleniť zo spoločnosti. Pritom sú to normálni ľudia ako my. Ako má niekto tmavú pleť, tak je niekto homosexuál. Nevybral si to ten s tou tmavou pleťou a nevybral si to ani ten homosexuál. Prečo by sme ich mali odsudzovať?
Nebude to mať zlý vplyv na deti, keď budú vidieť, takto sa dvoch mužov držať za ruky?
Ako by to mohlo mať zlý vplyv na deti? Ak sa majú dvaja radi a sú muži, a ak sa držia za ruky, ako mne to ublíži? A decká? Tie všetko vnímajú prirodzene. A pokiaľ my deťom nepovieme, že: „Fuj! Toto je hnusné. Toto je zlé. Toto je niečo, čo sa nesmie robiť.“, tie deti si to vôbec neuvedomia, pre ne to bude úplne normálne.. Na deti majú zlý vplyv len tí, ktorí takýchto ľudí odsudzujú.
Povedala si, že ti na PS imponuje štýl ich komunikácie. Čo tým myslíš?
Že nie sú populisti. Tu mi Pellegrini sľubuje, že budú lacnejšie potraviny, tam mi Uhrík sľubuje, že urobí poriadok. Ono je to krásne. Ja by som tiež chcela lacnejšie potraviny alebo aby tu bol priadok. Povedať mi to môže hocikto, ale nech mi povie ako to chce dosiahnuť. Toto už nepovedia. Vždy mi vadili prázdne sľuby.
A potom sa mi na našich progresívcoch páči ich slušnosť. Oni sa nepúšťajú do hádok, snažia sa dostať do slovenskej politiky slušnosť. Slovenská politika je neslušná. To je krik. To sú zvady. PS-ko sem prináša inú kultúru.
Čo by si od nich očakávala, ak sa dostanú do vlády?
Každý kto sa aspoň trochu zaujíma o život na Slovensku vie, že najväčšou prioritou musí byť školstvo a zdravotníctvo. PS má na zdravotníctvo výborného odborníka, Oskara Dvořáka.
No a v školstve je potrebná reforma spôsobu vyučovania. My tu vychovávame funkčných analfabetov. Dnes to je v škole len drilovanie. Ja to vidím na mojich deckách. Učiteľa nezaujíma, či ten žiak tomu rozumie, stačí mu, keď odrapoce nejakú poučku. Študentov neučia samostatne vypracovať nejaký projekt a prezentovať ho. Treba tie deti vychovávať k mysleniu a ak budeme mať mysliacich ľudí, tak všetko pôjde.
O týchto veciach sa hovorí už roky. Prečo si myslíš, že PS to dokáže?
Mám pocit, že oni vedia ako má fungovať úspešný človek. Majú tam podnikateľov, ktorí sa vypracovali z ničoho a bez parazitovania na štáte. Majú tam kopu ľudí, čo študovali v zahraničí. Ja mám z nich pocit, že naozaj chcú vychovávať rozumného, mysliaceho človeka, nie len nejakého absolventa pre automobilku, aby tam pracoval pri páse.
Samozrejme, všetko bude závisieť od toho, ako dopadnú voľby a aké bude zloženie vlády.
Krásny život mám a od života by som chcela, aby sa všetci mali aspoň tak dobre ako ja.
Dobre, stačilo o politike. Čo očakávaš od života?
Ja som teraz doma cez víkend zahlásila: „Ja, keby som teraz umrela, tak som spokojná.“ Ja mám výborný život.
A nechceš si ho ďalej užívať?
Ale jasné že áno! Myslela som to tak, že mnohí ľudia odkladajú veci. „To potom, to potom.“ Ja nemám potom, ja mám teraz. Napríklad jedna moja známa vážne ochorela a hovorí mi: „Bože, ešte toľko som toho mohla, nič som nestihla.“ Ja som stihla. Krásny život mám a od života by som chcela, aby sa všetci mali aspoň tak dobre ako ja.
Prečo je na Slovensku málo ľudí, ktorí sú so životom takí spokojní ako ty?
Lebo si myslia, že u susedov je tráva zelenšia. Bola som v krajinách, kde sú ľudia bohatší ako my, aj v takých kde sú chudobnejší. Nikde to nie je ideálne. Napríklad vo Švajčiarsku ideš k zubárovi a zaplatíš tam strašné peniaze. V Amerike ideš na vysokú školu a potom celý život splácaš účet za štúdium. U nás zubár nestojí ani zďaleka toľko, štúdium máme zadarmo. Ale furt sa budeme obzerať, že ako sa má ten druhý lepšie. No tak choď do toho Albánska a pozri ako tam žijú ľudia. Tí by sa tešili, keby mali takú životnú úroveň ako na Slovensku. Tak sa teš z toho čo máš! Ja som spokojná s tým čo mám.
